Magnólie pre Luciu, 7.časť

Nemohla tomu uveriť. Nedokázala veriť, aj keď to bolo skutočné, reálne a krásne. Ráno sa zobudila prvá. Jej opustený a naschvál nezariadený byt jej razom pripadal ako to najkrajšie a najmäkšie miesto na svete. Cez zastreté okná kde-tu prenikli prvé slnečné lúče začínajúceho dňa, v ktorých sa rýchlo točili drobučké prachové častice. Spomienka, ako ich v detstve chytala do horúcich dlaní, ju naplnila šťastím a dokonca aj vzduch bol akýsi iný, voňavejší, omamnejší.

Vstala a ponaťahovala sa, spokojná, ako už dávno nie. Romanov pravidelný dych ju upokojoval a cítila sa tak blízko jeho nahého tela v bezpečí. To bolo to, po čom vždy túžila. Po bezpečí, po teplej náruči a po milujúcom úsmeve. A Roman jej to všetko mohol ponúknuť. Mohol aj chcel.

Lucia sa mu opatrne schúlila pod rameno, uchvátená jeho chlapčenským výrazom počas spánku. Pri spomienke na minulú noc sa v jej vnútri rozhostilo príjemné teplo, ktoré však rýchlo vystriedalo čosi iné, nepríjemné. Bolesť, ktorá sa jej pravidelne vracala si ju našla aj v tomto nádhernom okamihu, ibaže stonásobne väčšia a intenzívnejšia. So suchom v ústach, skrútená v bolestivom kŕči a so zaťatými zubami sa dopravila do kúpeľne. Musí si vziať nejaké lieky, hocijaké lieky. Musí to prejsť, skrátka musí... a už nikdy sa nevrátiť.

Pád na studené kachličky si ani neuvedomila, vystavená obrovskej páľave trhajúcej jej vnútro na kusy. Neuvedomovala si ani príšerné výkriky, ani plač, ani nadávky, ktoré sa jej rinuli z úst. Nevnímala ani pohľad do Romanovej vystrašenej tváre. Posledné, čo sa jej vrylo do pamäte, bol zvuk jej mena, prednesený vystrašeným hlasom.

„Netrápila sa dlho, “ povedal starý bruchatý doktor a potľapkal Romana po pleci, „neberte to tak tragicky, kolega, dali sme jej silné utišujúce lieky, okamžite zaspala a o pár minút už bolo po všetkom. Zomrela pokojne, v spánku. Mnohí ľudia postihnutí touto chorobou by si to s ňou radi vymenili. Oni si svojou budúcnosťou nemôžu byť istý.“
„A ja takisto nie, “ zamrmlal si Roman pod nos a zhrbený vychádzal z kliniky.

Vo dverách sa ešte zrazil s Natáliou a s jej rodičmi. Plakali a plakali a vôbec si ho nevšimli. Bol tomu rád. Chcel byť sám. Potreboval byť sám. Už navždy.

Nad jej hrobom zasadil magnólie. Bolo to logické rozhodnutie, ktoré ale neschvaľoval nikto z jej rodiny. Aj tak to ale spravil. Ich krása, vôňa a nežnosť mu tak mohli aspoň sčasti pripomínať Luciu. Jeho Luciu. Ženu so srdcom plným lásky, ktorú v ňom musel najskôr niekto objaviť. Ženu, ktorá potrebovala pocítiť bezpečie a byť chránená. Ženu, ktorá chcela od života iba jedno – žiť ho. Naplno a neviazane. Ženu so zmýšľaním nevinného diabla a menom svätej bosorky.

KONIEC

 Napínavý príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu