No a Titanic sa nám pokazil. Skoro sa potopil. Nie doslovne. Ale tak vyše mesiaca bol u mechanika, pretože sme nevedeli, čo s ním je. Proste neštartoval. Alebo ťahal len na dva valce, ak konečne naštartoval. Čo presne tomu bolo, to naozaj netuším, pretože som technický antitalent. Ale viem, že mi skapal v polovici zákruty a skoro ma nabral kamión. Už som mohla byť dávno po smrti!
Vtedy to so mnou a s Titanicom vyzeralo naozaj zle. Som sa zaťala - nie a nie, do toho šrotu si už nesadnem a šoférovať ho tiež nebudem. Oco moje námietky uznal - nemal na výber. A dnes sa nám Titanic vrátil, síce stále škaredý, doškriabaný a obitý (som sa netrafila do garáže), ale už aspoň funkčný.
Nikdy predtým som si neuvedomovala, ako veľmi milujem šoférovanie. Ale teraz si to už uvedomujem. Ten čas, keď som bola bez toho, to bola hrôza a ani som o tom nevedela. Dnes som sa na Titanicu po dlho čase konečne previezla a bolo to úžasné. Hneď som šla do HC do knižnice, zaviesť oca na stretko, s mamou na nákupy. Juj, som si pripadala ako Jasom Statham v Kuriérovi, keď som ako bláznivá predbiehala jednu totálne neprispôsobivú škodovicu.
Cez dedinu som letela asi stovkou a bolo mi dobre, ako už dávno nie. To naozaj stačí tak málo ku šťastiu?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elwinko
11. 12.decembra 2009 18:25
niekedy naozaj stačí máličko
2
aj ja mam mesiac aj nieco vodicak a velmi rad jazdim... vzdy som po tom tuzil, a teraz konecne mooozem... ale este ma nasi nenechaju sameho s ich autom jazdit, ale tak aj to bude...
Napíš svoj komentár