Sestry, 3.časť

Neskôr na kare som dokonca stretol Adélu. Trochu ma prekvapilo, že sa takmer vôbec nezmenila. A hoci jej za sukňou neustále behali dve malé deti, hoci sa jej z očí vytratil akýkoľvek jas, hoci jej z úsmevu zmizla roztopašnosť, aj tak bola krásna. Rozprávala sa so mnou len chvíľu, potom sa ale dozvedela, že som s Magdalénkou chodil a už som jej opäť nestál ani za jediný prázdny pohľad.

Ale v ten večer som si všimol ešte niečo iné, respektíve, niekoho iného. Presnejšie, Hanku. Svojím zjavom akoby do pochmúrnej miestnosti priniesla aspoň štipku svetla. Bola krásna. Mladá a svieža. S roztomilým a nezbedným úsmevom, podobným, akým sa usmievala aj Adéla, avšak úplne rozdielnym, než bol Magdalénkin nevinný úškrn. Mama mala vtedy dávno pravdu, vtedy, keď sa dievčatá ešte len prisťahovali do našej ulice, vtedy, keď vyhlásila, že Hanka vyrastie do krásy a bude vraj krásnejšia ako Adéla. Hanka svojím výzorom zatienila obe staršie sestry. A hoci to voči Magdalénke nebolo ani trocha fér, zamiloval som sa znovu. Tento raz do Hanky.

Bolo mi jasné, že si to musím nechať pre seba. Ona bola predsa len ešte dieťa, všetko bolo pre ňu zábavné a dobrodružné. Chcela všetko a pritom vlastne aj nič. Pomáhal som jej prekonať Magdalénkinu smrť a ona s tým zasa pomáhala mne. Za ten čas si ma celkom obľúbila. Bol som pre ňu niečo medzi najlepším kamarátom a starším bratom.

A ja som svoje najvnútornejšie pocity zatiaľ pracne skrýval. No vždy keď sa ma letmo dotkla, keď ma vrúcne objala, mal som pocit, že mi horí celé vnútro, že ma túžba celého roztrhne napol. Dlho som bol sám a aj keď som nebol sám, chýbalo mi to najzákladnejšie, čo môže človeku chýbať. Hanka mojím drobným narážkam nerozumela, aspoň sa tak tvárila. A bolo to tak lepšie. Želal som si, aby to tak zostalo navždy. Aby som už večne len túžil, aby som večne zaspával každý večer sám, len aby som bol šťastný. Pretože Hanka ma šťastným znovu spravila.

Bola z nich troch najúžasnejšia. Najkrajšia sestra, najmilšia sestra, najpríťažlivejšia sestra. Sestra, po ktorej som aj najväčšmi túžil. Nedobytná sestra. Akoby sa v nej sústredili všetky dobré vlastnosti, ktoré som predtým obdivoval na jej starších sestrách. Bola ich dokonalým spojením. Vyzerala skoro ako Adéla, ibaže oveľa krajšia, aj keď v jej výraze chýbala tá povestná provokácia, ktorá ma kedysi dostávala do šialenstva. Správala sa ale väčšmi ako Magdaléna. Celé dni sme sa smiali. Bavili sme sa. Užívali si blízkosť toho druhého. A potom zrazu bola maturantka.

Už nebola dieťa. Už dávno nie. Teraz stála na prahu dospelosti, so mnou po boku. Bol som jej najoddanejším priateľom a keď ma pozvala na svoju stužkovú, veľmi som sa tomu potešil. Neviem či tušila, ako veľmi som ju chcel. Zrejme áno. Zrejme mi to tá potvora spravila naschvál. Faktom však je, že sme začali bozkávať ešte pred oficiálnou časťou a potom sme to už rozbehli na plné obrátky.

Jej rodičia spočiatku vyzerali dosť zhrozene, no už ma poznali, vedeli, že som mal Hanku skutočne rád a okrem toho, od smrti Magdalény ubehlo už veľa času. Pochopili ma. Bol som im za to vďačný. Po slávnosti som ju mal odviesť rovno domov. No ona nechcela a potom som už ani ja nechcel. Pred nami bola celá dlhá noc.

Najskôr sme sa milovali v aute. Vravela, že to nebolo prvýkrát, no ja som si bol istý, že bolo. Zamaskovala to však dobre ani raz sa nemykla bolesťou, ani raz som jej v tvári nemohol vyčítať prekvapenie. Teóriu zrejme ovládala perfektne.

Druhýkrát sme sa milovali u mňa. Rodičia síce boli doma, no akosi si už zvykli na Hankine nočné návštevy v mojej izbe a ani vo sne by im nenapadlo, že robíme to, čo sme tam vtedy skutočne robili. Mal som chuť kričať a v jej vzrušenom výraze som si prečítal to isté. Bola hebká a poddajná, cudná a pritom tak neuveriteľne podmanivá. Vzdychala a stonala, bozkávala ma, hrýzla a škriabala, smiala sa i plakala. Bolo to nádherné milovanie. Keď sme na svitaní zaspali vedľa seba, vedeli sme, že nič už nebude ako predtým.

A ani nebolo. Boli sme spolu skoro všetok voľný čas. Miloval som ju. Skutočne, vrúcne a strhujúco. Trpel som každú minútu, keď som bol bez nej, pretože tá minúta mi pripadala ako celá večnosť. Veľmi som sa potešil, keď som zistil, že ona to cíti rovnako.

Škola skončila. Hanka zmaturovala s najlepšími výsledkami a ja som získal doktorský titul. A potom to prišlo. Rozišla sa so mnou. Vraj ju prijali na školu do Škótska. Nevedel som, že tam túžila ísť. Nikdy sa mi o tom nezmienila. No povedala mi to a ja som videl, že to myslí vážne. Že to všetko síce bolo krásne, no chcela viac. Chcela vidieť svet, spoznať nových ľudí, skúsiť nové veci. Rozumel som jej aj nie. Veď všetko, čo chcela, som jej mohol ponúknuť. Všetko som jej mohol dať. Všetko okrem toho, čo chcela najviac. Slobodu.

Tak teda odišla. Odletela. Sľúbila síce, že si budeme skoro stále písať, volať, že na seba budeme skoro stále myslieť, no už po pár týždňoch sme zistili, že to nemá zmysel. Bola ďaleko, príliš ďaleko, než aby bola skutočne moja.

Tak som teda stratil tretiu životnú lásku.

Asi po piatich rokoch sa vrátila. Bohužiaľ, nie sama. Zasnúbila sa tam. Chcela mi to všetko oznámiť sama, chcela, aby som ju pochopil. Nepochopil som, no dobre som to predstieral. A keď mu potom pred oltárom povedala svoje áno, vedel som, že už je všetkému koniec. Že dokonalú ženu zrejme už nikdy nestretnem. Mal som možnosť získať ju a nie len jednu možnosť, ale hneď tri. Tri krásne a úžasné sestry. A hoci mi všetky istým spôsobom patrili a boli istým spôsobom moje, vedel som, že to všetko je už preč. Že ony moje už nikdy nebudú.

Moja posledná nádej zomrela.

KONIEC

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu