Večerná jazda (smutný a melancholický blog, ktorý absolútne nekorešponduje s mojou veselou náladou)

Do riti, do riti, do riti!!!! Nadávam si v duchu. Všetko sa posralo, všetci choďte do kelu. Hreším, plačem, prosím a odomykám auto. Z garáže cúvam rýchlo. Túrujem motor. Púšťam aj kúrenie, vonku je kosa a mrzne a ja som smutná a slabá a na všetko sa chcem vykašľať. Na všetko!!! A na všetkých...

Zamkla som garáž, nasadla do auta. A vyštartovala z uličky. Sypký sneh sa len tak zaprášil. Nevyšla som ani na hlavnú ulicu, keď som si uvedomila, že som si v rýchlosti a hneve zabudla vziať doklady. A papiere od auta. A mobil. A aj kabát. Trasiem sa iba v tričku a pred očami sa mi zhmotňuje vlastný dych. Letím asi päť minút. Šialene. Ako blázon kľučkujem ulicami. Až vonku z mesta trochu spomalím.

Predo mnou na ceste zrazu uvidím pilier mosta. Znovu zrýchľujem, trasiem, hryziem si pery. Ale neurobím to. Tesne pred pilierom prudko strhnem volant. Nie, nechcem umrieť, nechcem umrieť, nemôžem umrieť!!!! Chcem žiť! Aj keď takto sa žiť nedá...

Snažím sa potláčať plač. Teda, najmä slzy. Cez slzy sa blbo sleduje vozovka. Keď sa mi to ale nepodarí, pre istotu zastavím na krajnici. A dám priechod všetkým citom, ktoré som sa snažila potláčať, všetkým neprávostiam, ktoré ma ubíjali. Všetkým slovám a výčitkám, ktoré ma pálili. S hlavou sklonenou na volante len plačem a dúfam, že auto, ktoré zastavilo predo mnou, nie je policajné. Smola.

Dôstojník bol mladý chalan. Možno v mojom veku. Jediný pohľad na mňa a stratil všetku autoritu, všetko nabité sebavedomie, ktoré mu uniforma poskytovala. Zrejme vyzerám ako obeť domáceho násilia, pomyslela som si a ďalšia várka sĺz mi zmáčala líca. Oči napuchnuté, mejkap odplavený.
"Stalo sa vám niečo?"
Jediná otázka a predsa zamrzí.
"Nie," počujem sa odpovedať, som v poriadku.
"Smiem vidieť vaše doklady? A doklady od auta?"
"Nesmiete..."

Zarazil sa, na okamih. Nahodil profesionálny výraz. S ním zrejme sranda nebude.
„Nemáte doklady?“
„Nie, nemám,“ krútim hlavou.

Obočie sa mu stratilo pod šiltom čiapky. Zrejme nechápe, ako som si mohla dovoliť niečo také. Ísť sama autom, ktoré mi vlastne ani nepatrí, do noci, v takom strašnom počasí. Ale ja viem šoférovať, viem dobre šoférovať. A pila som len trochu. Len toľko, že som si zabudla vziať doklady. A len preto, že som na dne. Ale ako mu to vysvetliť.

„Ja som sa pohádala s otcom. A s priateľom. So všetkými doma vlastne. A musela som ujsť, ísť od nich preč, čo najďalej. Na doklady som len zabudla, doma ich mám, všetko je v poriadku, bývam tu v meste. Chcela som len nájsť pokojné miesto, kde by som sa vyplakala.“ Ani neviem, načo mu to vlastne vysvetľujem. Už aj tak vypisuje pokutový blok. Ale keď mi ho podá, nie je tam mastná čiastka, ale – telefónne číslo.

„Nemal by som, ale...,“ a celý očervenel. Nerozumiem tomu. Vesmír sa zbláznil. Môj priateľ je doma a ja som nastrojená ako primadona a on ma ignoruje. A tu, na opustenej ceste, červená a trochu aj čierna od maskary, tu zbalím príslušníka.
„Odveziem vás domov,“ povedal napokon. „Poďte, je zima, cesta je príšerná a vy ste rozrušená. Môže sa vám niečo stať a to by som nerád. Odveziem vás domov a ráno, keď mi skončí služba, zasa po vás prídem a odveziem vás sem. Aby ste aj auto v bezpečí dopravili do garáže, čo vy na to?“

Čo ja na to? Popravde, neverím vlastným ušiam. Otec by ma zabil, keby vedel, že nechám auto opustené kdesi v ničote. Priateľ by ma zabil, keby vedel, že sadnem do auta s cudzím chlapom, ktorému sa páčim. A ja ich oboch môžem! Nikdy sa to nedozvedia. Nikdy sa im k tomu nepriznám.

V policajnom aute som nikdy nesedela. Ale ja tam príjemne, teplo. A pohodlne. Policajt mlčí a ja tiež. Povedala som mu pošepky adresu a opatrne vchádza do mesta. Už som sa upokojila. Sneh ma upokojil, tma všade navôkol a tichý mráz vonku.

A potom sa to stalo. Možno v stotine sekundy, možno aj rýchlejšie. Auto napálilo presne do mojich dverí. Náraz ma hodil na policajta, bieleho ako stena. Na zmrznutej vozovke letíme aj dobrých dvadsať metrov – a narážame do ďalšieho osobného auta. Posledné, čo vnímam, je snehová vločka, ktorá mi dopadla na nos cez vyvalené okno. Asi som mala zostať vo svojom aute.

 Blog

29 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu