Vodku riedim slzami

Kopla som ďalší. A ďalšia spŕška sĺz mi zmáčala líca. Snažila som sa potláčať vzlyky, no barman na mňa aj bez toho pozeral dosť ľútostivo. Samozrejme. Keď žena príde do baru opiť sa a poplakať si, musí mať dôvod. Tak teda povedzme, že som čerstvo rozídená. Je to vlastne jedno. Možno sa ma ani nespýta.

"Stalo sa ti niečo?"

Čo v mužoch vyvoláva tie hlúpe pudy a pocity? Prečo sa hrajú na Lancelota a strkajú noc do vecí, ktoré by im mali byť ukradnuté? To si dievča nemôže poplakať len tak? Ale dobre. Chcel sa hrať, tak mu splním želanie.

"Rozišla som sa s priateľom," odvetila som, trochu smrkla a poklopala prázdnym pohárom po bare. Lial mi hneď ďalší. Zatváril sa, že rozumie, jasné, je to hrozné, keď ostane žena sama. Hovnu rozumie!

"Rozišiel sa on či ty?" opýtal sa opäť. Akoby na tom záležalo.
"Vlastne obaja. Bolo to také logické rozhodnutie. Odišiel pracovať do zahraničia. Nemám nervy na vzťah na diaľku," povedala som zadumane a zotrela si slanú tvár.
"Takže si to ukončila ty," povedal, akoby vyhlasoval nejaký ortieľ. Rozsudok smrti, niečo definitívne a konečné.
"Ak sa na to dívaš takto," zašepkala som len a dopila vodku. Šla dolu krkom trochu ťažšie. Priveľa som rozprávala. Chce to viac piť, menej rozprávať, viac piť a menej rozprávať...
"Ako inak by som sa na to mal dívať?"

Bože, nechaj ma tak, v bare máš plno krajší a ožratejších pipiek než som ja!
"No, on tiež nemusel tú ponuku prijať. Mohol zostať tu... so mnou," dokončila som polohlasne a pozrela sa naňho. Takým odovzdaným pohľadom. Takým, ktorým by som ho mohla poľahky zbaliť. Nastavila som mu pohárik a on ho dolial. Fľašu nechal pri mne, vlastne celý zaparkoval hneď oproti mne. Pohľad zabral.

"Máš pravdu," povedal a sprisahanecky sa nahol ku mne, "zrejme je to idiot, keď tu nechá takú krásnu ženu osamote."

Ty si idiot, chcela som povedať, ale nepovedala. Miesto toho som len cudne sklopila zrak. Z podráždených očí mi do vodky kvaplo zopár sĺz. Posledné ten večer. Naposledy som potiahla nosom a barmana zbalila.

Keď som sa nad ránom potichu zakrádala jeho bytom, nemohla som odolať úsmevu. Už nikdy ho neuvidím, nikdy sa opäť nestretneme. Nikdy sa nedozvie, prečo som vlastne plakala.

 Blog

34 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu