V noci sa mi snívalo o plukovníkovi. Bol živý, stál nad mojou posteľou, hladkal mi vlasy a pritom mi šepkal, aby som vydržala. Aby som sa nevzdávala. Že on na mňa bude vždy dávať pozor, vždy ma bude ochraňovať. Celý deň v čajovni som potom bola nesústredená a duchom úplne inde. Rozliala som čaj na zákazníka a rozbila tri šálky. Môj šéf nebol veľmi nadšený. Ale nevyhodil ma, lebo sa za mňa ten oparený zákazník prihovoril.

Po práci na mňa čakal pred čajovňou. Bol ku mne veľmi milý, pozval ma na kávu, ale odmietla som. Nie som prudérna. Práve naopak. Milovanie mám rada. Ale stále ma strašil ten sen. O plukovníkovi. Nechcela som, aby ma pri TOM pozoroval, keď už sľúbil, že na mňa bude dávať pozor.

Práve plukovník mal byť mojim prvým milencom. No nebol. Matke som to nepovedala, ale bolo mi jasné, že to nakoniec zistí. Ona zistila všetko. A predsa môj utajený románik zostal utajený. Ani plukovník sa ma na nič nepýtal. Vravel, že som príliš krásna na to, aby som bola ešte panna. A že to vlastne voči mne nebolo ani trochu fér, keď sa rozhodli vydať ma bez môjho vedomia.
„Ale už to s ním ukonči, “ povedal mi na druhý deň. „Už mi buď verná.“

Plukovník bol na mňa veľmi dobrý. Najskôr som ho nenávidela, no postupne som si musela uvedomiť, aký je to dobrý človek. Hodil by sa síce viac ku mojej starej mame, ale snažila som sa mu každú jeho dobrotu a láskavosť oplácať rovnako. Mama odo mňa očakávala, že otehotniem a porodím syna. Plukovník to odo mňa neočakával, ale miloval sa so mnou často.

Podľa neho som bola hrozná milenka. Strnulá a bojazlivá. Vraj, keď som mladučká a plná sily, mala by som byť dominantnejšia. Vášnivejšia. No ja som sa bála, že mu niečím, hoci neúmyselne, ublížim. Kontrolovala som si každý pohyb, každý nádych či ston. A on preto mylne nadobudol dojem, že som drevená ako lata. Nikdy som sa mu s tým nezverila. Že pri inom mužovi by som sa správala úplne inak.

Dnes som zasa natrafila na zákazníka, ktorý ma pozval pred nejakým časom na kávu. Pozval ma opäť, tento raz len na prechádzku. Už mi chýba spoločnosť, väčšinu času trávim osamote, ani v čajovni nemám nijakých priateľov. Nie preto, že by som nechcela, ale som ostražitá. Včera som v novinách o sebe čítala. Matka poskytla exkluzívny rozhovor, myslia si, že ma uniesli. Moja fotka však chýbala. Matka podala iba veľmi chatrný opis. Nikdy ma tu nenájdu. No aj tak, opatrnosti nie je nikdy dosť.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
titusik  5. 8. 2009 21:19
už tam chceme toho chlapa!
Napíš svoj komentár