Čakala som, že ma jeho otec na hodinu vyhodí. Nestalo sa tak, ale správal sa ku mne čudne. Na druhý deň som sa zas zobudila pomočená. Ani neviem, kedy sa to stalo, keďže som sa celú noc len unavene prehadzovala, tak veľmi som sa bála nasledujúceho rána. Nevedela som si predstaviť, čo sa stane, keď zrazu zostanem bez práce. Žiadna univerzita, žiadna sloboda, žiadna nezávislosť. Musela by som sa vrátiť domov. Zrejme by som ešte stihla svoj zinscenovaný pohreb. Rýchlo som strhla mokré plachty z postele a v sprche som sa rozplakala. Asi mi nie je súdené žiť normálny život.
Podnikateľ mal dnes viditeľne lepšiu náladu. Kúpil mi kyticu ruží a pozval ma na kávu počas obednej prestávky. Zdalo sa mi to čudné. Ale prijala som. Podnikateľ je veľmi pekný chlap. Silný, vysoký, počerný, s peknými bielymi zubami. Leskli sa pri každom úsmeve a že tých úsmevov bolo veľa.
Odviezol ma do motela. Po práci. Lebo vraj vyzerám unavene.
S učiteľom sme sa stýkali každý deň. A každý deň sme sa aj milovali, akoby sme sa nemohli nasýtiť tela toho druhého. Bolo to trochu zvláštne. Celé dva roky, dva dlhé roky a niekoľko mesiacov navyše, presne tak dlho mi deň čo deň dokazoval, ako veľa preňho znamenám. Že som veľmi dôležitá. Že som výnimočná. Bola som hlúpa, ja viem, ale vtedy mi ešte neprišlo zvláštne byť tou druhou. Učiteľ ma vlastne ani nemiloval. Ale nedokázal mi odolať. Čo bolo vo mne také zvláštne? Také nezvyčajné? Nebola som pekná. Ale aspoň som nebola škaredá, ako si raz povzdychla matka.
Aj podnikateľ mi povedal, že nemôže odolať. Povedala som si teda, že si ho overím. Poprosila som ho, aby ma pobozkal. Nasledoval perleťovobiely záblesk. A potom sa naše pery stretli. Jazykom preskúmal moje ústa a ja som mu to trochu bojazlivo oplatila. Odtiahol sa a pohladil ma po vlasoch.
„Nie tam, “ šepla som a roztiahla pred ním nohy.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
whatsername8
11. 9.sept. 2009 08:49
a vraj je to nevydarena poviedka...
Napíš svoj komentár