Nebol ničím zvláštny. Pracujúci človek, ktorý si čas od času otvorí pivo, zájde za kamarátmi, povenuje sa rodine. Ale to, ako sa dokázal správať k žene, bolo zvláštne. Hlas zvyšoval len v momentoch, ktoré viedli k téme rozchodu. Toho sa bál. Pýtal sa, snažil sa, zaujímal sa.
Mala som sedemnásť, on dvadsaťjeden. Páčili samu moje skrátené vlasy, divoká povaha kontrastujúca so spôsobmi slušného dievčaťa. Moja detinskosť ho bavila. Zbožňoval môj úsmev. Zbožňoval ho tri týždne každý jeden deň, až kým neodišiel do Turecka na tri mesiace. Hneď po návrate mi úsmev pobozkal.
Čím ďalej, tým viac sme si zvykali na dni plné vzájomnej blízkosti. Nebolo ich veľa, keďže pracoval v zahraničí. Ráno, večer, ráno, večer, cez noc. Po chvíli sme sa poznali viac, než by sa zdalo. Dával na mňa pozor, dožadoval sa odpovedí na otázky kde, s kým som a čo robím. Na ako dlho idem von. Volával aj päť krát denne, kontroloval ma. Prestávala som byť samostatnou jednotkou. Musel vždy všetko vedieť a často mi prikazoval veci. Nedovolil mi dýchať.
Nedovolil mi dýchať samej. Pretože po smrti maminy som bola troska. Znášal so mnou každý deň jej choroby a staval ma na nohy po každom psychickom páde. Dobrovoľne zaujal úlohu môjho boxovacieho vreca a len pri ňom som si ventilovala úzkosť, bolesť, strach. Plakala som a kričala. A znovu plakala. On len sedel, objímal a chápal. Zabránil mi, aby som skĺzla k starým zvykom, aby som sa zosypala. Nedovolil mi dýchať a zachránil mi život. To všetko za hlúpych 365 dní.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár