Ani neviem.
Zrazu len sedím na stole objímajúc si kolená a plačem.
Nepýtajte sa prečo práve na stole.
Sama neviem.
Smútok sa valí z očí aj nosa a mne dochádzajú vreckovky.
Dofrasa.
Ani sama neviem prečo plačem.
Veď otec ma už z domu vyhadzuje slovne pravidelne.
Dakedy to robil každý deň a na druhý sa sťažoval že nechcem zostať doma že či ma paty pála.
Možno tú vodu z očí zapríčinila táto zmätenost,možno pocit že som sa ocitla v pasci z ktorej niet úniku.
Odišla by som ked si to tak velmi želá,ale nemám kam.
Respektíve mám ale to by znamenalo svadbu a ja sa ešte vydávať nechcem,a ani neviem či za muža s ktorým chodím.
Hoci je to fajn partner.
A táto zmätenosť a bezmocnosť ma privádza do šialenstva z ktorého o chvílu bude iba útek s listom na rozlúčku.
Ale žeby budem potom slobodná?Nie iba zbabelá.
No mám strach že to topenie sa v mori zmätku,strachu,sklamania a zlyhaní raz prehrám,pretože každie dalšie ráno sa mi ťažšie robí krok vpred.
Ani neviem kde beriem silu ísť dalej a počúvať to aká som zasa neschopná a aké je moja sestra chudiatko pretože sa vydala a dre jak fretka aby mali s manželom peniaze hoci on tiež chodí do roboty,a ako by bolo lepšie keby zostala doma a neodstahovala sa, a ako ma tato nevyhodil pod most údajne len kvoli mame bo ho prehovorila.
Jedného dňa už asi nebudem schopná ten povestný krok vpred urobiť a zostane len list.
Posledný list.
V živote mám len tri sny.
Tri veľké sny ale každý sa mi smeje ak ich poviem alebo na mňa pozerá ako na blázna.
Je len jeden človek od ktorého to znesiem pretože to nemyslí zle a nesmeje sa pretože by to bral ako absurditu alebo v mojom prípade ako nemožné.
On totižto verí že som toho schopná a ak aj nie tak je príliš dobrý herec na to aby som mu verila že mi verí.
Ale ten človek je daleko.Nie fyzicky, ale psychicky.
Nie sme totiž v kontakte príli často skôr len zriedkavo lebo vzájomná prítomnosť nás oboch ráňa,ale pritom je to jediný človek ktorý ma kedy dokonale pochopil a obávam sa že bude aj jediným kto ma kedy pochopil.
Práve v takýchto chvílach by som chcela aby tu bol a objal ma s tým jeho úsmevom a povedal mi že to bude zase dobré.
Ale nie je tu.
A nie je tu ani chlap s ktorým chodím lebo ten doma spí.
A tak tu sedím sama objímajúc si kolená a z očí a nosa sa mi derie všetok smútok a zúfalstvo aby ma zas zajtra mohli ludia okolo seba vidieť ako tú silnú a usmiatu osobu ktorá určite nemôže mať žiadne problémy keď sa tak krásne usmieva.
Aleto je len jedno moje ja,len maska.
Večer som zasa niekým iným,
A čím budem pozajtra?
Uvidíme
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár