Áno zdá sa že som to stále ja.
Niekto by povedal že ma chytá druhá puberta a je to možné.
Ale v poslednej dobe mám chuť praštiť si do vlasov červený melír,v mojom šatníku pribudli maskáčové kapsáče na ktoré som si chcela kúpiť úplne obyčajnú reťaz(bohužial mali len ozdobné),a taktiež maskáčová bunda(ale tú sa chystám nosiť len do prírody).
Avšak môjmu frajerovi sa to ani trošku nepozdáva.
Síce vedel že sa rada pohybujem v širokých nohaviciach,kapsáčoch ,mikinách a v ušiach mám vrazené slúchatká cez ktoré mi reve budto kabát alebo iná supiš muzika, stále má potrebu proti tomu bojovať.
Najradšej ma vidí v uhladených ženských šatách(v ktorých sa síce cítim skvelo ale len ked mám na to náladu),alebo minisukniach(ktoré neznášam bo sa mi vyhrnaju až neviem kde a obmedzuju ma v pohybe).
Ale ja si neviem pomôcť a najradšej som vo svojich kapsačoch,mikinach a chodim ulicami, no povedzme že nie uplne dievčensky.
On by povedal že jako chalan.
Som to stále ja aj keď si oblečiem nejake veci aby som mu urobila radosť,alebo sa len pretvarujem?
Neviem niekedy mám chuť byť uhladená dámička,inokedy sa mi to brutálne hnusí.
Ale je ok keď odmieta rešpektovať,prestať bojovať proti mojej časti povahy ktorá sa oblieka ako niečo medzi rockerom a vojakom, keď ja proti jeho metláckemu oblečeniu aj keď sa mi niektoré nepáči neceknem ani slovo?
A je to z mojej strany iba póza keď sa obliekam ako sa obliekam,alebo sa to jednoducho dá nazvať osobitosťou či praštenosťou obliekať sa v skoro všetkých možných štýloch bez ohľadu na to či sa to ostatným páči alebo nie?
A prečo majú muži takú potrebu mať pri sebe vyobliekané pipky(bez úrážky).
Som to stále ja?
Nezmenil ma už na svoj obraz natolko že to čo si teraz obliekam je len toho odzrkadlením?
Neviem.
Ale pokiaľ bude aj nadalej takto bojovať proti môjmu oblečeniu,asi ma to vážne naserie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár