Klik.
Nové fotky. Nový status. Nová album. Nový priateľ.
Z času načas predsa musím prekontrolovať, ako sa má môj bývalý alebo môj vysnívaný nastávajúci. Prešpehovať každý nový riadok ich života, nech mi nič neunikne. A viem, že nie som prvá ani posledná, čo také niečo z času načas urobí. Je to asi nejaká ľudská úchylka sledovať život druhého. Napríklad bývalého. Možno len tak pre zaujímavosť, zistiť, či mu je dobre, či je šťastný. Alebo skôr zistiť či je šťastnejší ako ja? Či sa mu viac darí? Čo tým človek sleduje? Veď už nie je medzi nami žiadne hlboké puto, sme len kamaráti a predsa ma zaujíma jeho pohyb po svete. Ide asi o nejaký vnútorný pocit vyrovnania sa s tým, že je mi teraz lepšie, bez neho. A aj keď je možno šťastnejší, tak ma to napoly teší a napoly zožiera. Čudný to nevysvetliteľný človečí pocit. A ten opačný prípad je tiež taký čudesný. Kontrolovať človeka, ktorého máte radi a vlastne ho máte o niečo viac radi a akosi automaticky sa ruka s myšou pohybuje, prsty automaticky behajú po klávesnici, vyťukajú jeho meno, oči sa automaticky pohybujú po obrazovke a sledujú všetko nové, čo sa udialo a na čo by sa dalo reagovať a nadviazať rozhovor. Niekedy to funguje a človeka to chvíľkovo poteší. Ale..
Aj tak nič nenahradí osobný kontakt. Nič nenahradí pohľad, taký ten pohľad, ktorý povie všetko a už nebudú potrebné žiadne kliky myšou. Žiadne špehovanie prítomnej minulosti, lebo príde nová éra, nová prítomnosť, ktorej história sa ešte len začína písať. A to minulé padne do zabudnutia a pozornosť bude upriamená inde.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
musela som o tom napísať, lebo mi to stále šlo hlavou, ked sme sa o tom bavili a vždy som sa pri tom pristihla ako to stále a stále robím..
Napíš svoj komentár
PRESNE
PRESNE
PRESNE
!!!!