Chlapec,ktorý chcel zmeniť svet

Bol chladný februárový deň. Ľudia v teplých kabátoch sa ponevierali ulicami. Akoby nemali nič iné na práci len sa prechádzať po chladnom a nevľúdnom meste.
Obchodníci, ktorí sa premrznuto schovávali v provizórnych stánkoch neochotne ponúkali svoj tovar.
Plastové srdiečka na stopkách, kytica ruží či čokoľvek podobné. Bol Valentín. Sviatok všetkých zaľúbených.
Nikto sa však nepristavil. Nikto zvedavo nenakukol do stánkov. Ľudia len bezmyšlienkovite blúdili ulicami. Nikto nemal záujem o nejaký srdiečkový tovar.
A práve vtedy sa tam zjavil ON. Nikto nevie ako prišiel, isté však je, že tam bol. Mal asi sedem rokov, plavé vlasy mu trčali na všetky strany. V modrých očiach zvedavosť.
Na toto otrasné počasie bol mimoriadne zle oblečený. Tričko s krátkymi rukávmi, na nohách tenké tenisky. Triasol sa od zimy.
Chvíľu len tak zamyslene stál, no potom sa vybral k jednému zo stánkov.
,, Prosím vás nemáte trochu čaju?" Jemným hláskom sa opýtal predavača.
,, Odpáľ krpec." Vyštekol na neho predavač.
,, Prosím len trochu čaju." Prosil chlapec.
,, Nie!"
Chlapec na neho pozrel so zvláštnym výrazom v očiach.
,, Prečo? V termoske máte kopec čaju. Žiadam od vás len pár kvapiek. Som úplne premrznutý a..."
,, Vypadni!" Predavač sa na neho zahnal a chlapec sa smutne pobral ďalej.

Prečo bol ten človek taký skúpy? Nechápal to. Pár kvapiek by mu veľa nezobralo a chlapcovi by to aspoň trochu prehrialo premrznuté telo.

Chlapec sa chvíľu motal po uliciach, až prišiel k malému domu.
Cez okno videl dvoch ľudí. Muža a ženu. Pravdepodobne to boli manželia. Usúdil chlapec. Prudko sa hádali, ich krik bolo počuť až na ulicu.
Chlapec zaklopal na dvere.
Krik za dverami ustal, o chvíľu sa dvere otvorili. Stála tam žena. Tá istá žena, ktorá sa pred chvíľou tak prudko hádala.
Zazerala na chlapca, akoby ju práve vyrušil pri jej obľúbenej činnosti.
,, Dobrý deň." Zdvorilo sa pozdravil chlapec.
,, Na charitu nedávame." Povedala žena a chystala sa zavrieť dvere.
,, To ja veľmi dobre viem." Úprimne povedal chlapec. ,, Chcel som sa vás opýtať niečo iné."
,, No tak hovor. Nemienim tu stáť celý deň."
Zahľadel sa do jej šedých očí. S vážnou tvárou sa jej spýtal: ,, Viete aký je dnes deň?"
,, Čo?" Odfrkla si žena. ,, O čo ti ide? Jasné , že viem. Je štvrtok, nie som až taká blbá."
,, Vy vážne neviete aký je dnes deň?" Pozrel sa na ňu so sklamaním v tvári.
,, Si hluchý?! Veď som ti povedala, že je štvrtok!" Vykríkla žena a zatresla dvere.
Chlapec tam ešte chvíľu stál, čakajúc že otvorí. Nestalo sa.

Títo ľudia vôbec nevedia aký je dnes deň. Veď je Valentín! Sviatok lásky!

S takýmito myšlienkami chlapec blúdil mestom. Neuvedomil si, že sa zotmelo. Z ulíc zmizli ľudia, neónky prenikavo svietili. Bola čoraz väčšia zima. Chlapec drkotal zubami. Unavene si sadol na lavičku, usiloval sa aspoň trochu zohriať.
Veľmi sa mu to nedarilo.
Zrazu jeho pohľad zaletel k tmavému rohu. Sedela tam akási kôpka handier. Okoloidúci mladíci do nej silno kopali. Kôpka sa pokúšala brániť pred ich údermi, no veľmi sa jej to nedarilo.
Chlapec sa priblížil ku skupinke mladíkov a okríkol ich.
,, Prestaňte!" Skríkol tak hlasno ako mu to jeho hlasivky dovolili.
Mladíci sa otočili k tomu malému opovážlivcovi. Začali sa smiať na tom malom chlapcovi.
,, O čo ti ide? Sa nestaraj čo my robíme. To je naša vec. Choď dakde."
No chlapec sa ani nepohol. Stál tam akoby zapustil korene. Tí chlapi u vôbec nenaháňali strach.
Bál sa o tú kôpku handier čo ležala na zemi.
Keď sa na ňu lepšie zahľadel, zbadal tam tvár muža. Bol špinavý a zarastený.
Pozeral na neho hnedými očami. Videl v ňom veľmi odvážneho človeka.
Zachrčal, a silno sa rozkašľal.
Chlapec k nemu rýchlo pribehol, usiloval sa mu pomôcť.
Položil mu ruku na plece a tíško sa mu prihováral.
Banda chalanov sa rozosmiala.
Chlapcovi adresovali rôzne nadávky.
Jeden z nich sa však rozzúril.
Prišiel k chlapcovi a silno do neho kopol. O chvíľu spravili to isé aj ostatní zo skupiny.

O pár minút neskôr ležal chlapec dobitý na špinavej zemi.

Keď o dvadsať minút otvoril oči, prvé čo zbadal bola tvár toho muža. Muža, ktorého sa zastal a ktorý mu teraz pomáhal.
,, Cítiš sa dobre?" Opýtal sa ho nežne.
,, Je mi nejako zvláštne."
,, Ako zvláštne?"
Chlapec sa rozplakal.
,, Ja...ja..neviem. Mám pocit akoby som sa rozpúšťal. Mám pocit, že sa mením na prach. Neviem čo to je, ale nepáči sa mi to." Plakal od pocitu bezmocnosti.
Muž ho tíšil, upokojoval.
,, No tak neplač. To bude dobré."
Chlapec však pokrútil hlavou.
,, Nie,nebude. Už sa s tým nič nedá robiť. Treba sa len zmieriť. Už nie je prečo žiť."
,, Hej! Nehovor tak! Na svete je vždy prečo žiť!"
,, Dá sa žiť vo svete bez lásky?" Zadíval sa mužovi hlboko do očí. Nečakal na odpoveď. Rýchlo povedal: ,, Nie nedá."
Muž na neho súcitne pozrel. Z oka sa mu vykotúľala jedna veľká slza.
Chlapec pokračoval: ,, Prosil som o trochu čaju od lakomca, ktorý ho mal priveľa. Nedostal som ho. Videl som ako sa dvaja ľudia hádajú. Chcel som im pripomenúť aký je dnes deň. Nepočúvali ma. Okríkol som mládencov, ktorý do teba kopali. Dostal som bitku. Tak mi povedz kde je tá láska."
Muž chvíľu premýšľal.
,, Láska je tu!" Ukázal prstom na chlapcovo srdce. ,, Je jej tu mnoho na rozdávanie!"
No chlapec smutne pokrútil hlavou. ,, Bohužiaľ to nestačí."

A práve vtedy sa chlapcove telo rozžiarilo. Vyzeral ako jeden veľký, vianočný stromček. Pozrel na muža, a podal mu ruku.
,, O chvíľu tu už nebudem. ON ma volá. Dal mi šancu zmeniť svet k lepšiemu.Vrátiť do sveta trochu lásky. No nedokázal som to. Sklamal som. Aj ON je sklamaný. Sklamaný, z tohto sveta."
Stisol mužovi ruku. A vtedy začal miznúť. Najprv jedna noha, potom druhá noha, telo hlava... posledná zmizla ruka, ktorou tak pevne držal muža.
Muž sa srdcervúco rozplakal. Zarazili ho slová toho chlapca,no vedel že mal pravdu.
Smutne si sadol na roh ulice.
A práve vtedy sa stalo niečo zvláštne. Na oblohe sa objavila dúha. Krásna, jasná dúha.

Muž vedel, že je to pozdrav. Pozdrav od toho zvláštneho chlapca. Pozdrav určený len jemu.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu