Pri písaní tohto blogu sa mi do očí tlačia slzy. Vlastne váham, či ho mám napísať. Prečo ho vlastne píšem? Sama neviem. Avšak mám pocit akoby ma niečo poháňalo. Akoby mi niečo vravelo: „ Napíš ho! Napíš ho!“ Tento môj vnútorný hlas ma núti ťukať slova do klávesnice. Núti ma hrabať sa v zákutiach mojej mysle. Núti ma spomínať si na tie okamihy s ním. Vraví mi čo mám písať. Akoby to hovoril ON. A ja ho vždy počúvnem...
Cítim ho tu. Cítim ako sedí pri mne. Drží ma okolo pliec, jeho mocná ruka mi z tváre zotiera slzy. Tento blog je venovaný len nemu. Nikomu inému. Mala by som to povedať aj oficiálnejšie? Tak teda: „ Milý dedko. Tento blog je venovaný len a len tebe. Tak teda dobre počúvaj.“
Chcela by som ti napísať niečo čo je kdesi v mojej hĺbke. Vyjadriť všetky svoje pocity k TEBE.
Chcem si zaspomínať na tie chvíle strávené s tebou. Tak teda začíname...
Pamätám si ťa celkom presne. Široké plecia, plné fúzy a ten tvoj dobrosrdečný pohľad. Prečo by som si ťa nemala pamätať? Veď si so mnou bol do 10. roku môjho života. A za tých 10 rokov sme spolu prežili mnoho vecí. Dobrých aj zlých...
Teraz ti poviem niečo čo už určite dávno vieš. Ľúbim ťa. Veľmi. Dobre priznávam možno to tak niekedy nevyzeralo. Keď som bola malá, akosi som ti nevedela vyjadriť city. Pusy som ti dávala len z donútenia alebo za kinderko. Vždy to bola babka, ktorá si vyslúžila objatia od svojej vnučky. Pravdaže aj ty si nejaké to objatie dostal. Ale uznaj bolo ich podstatne menej...
Neviem prečo ale zrazu chcem chodiť na ryby a na hríby. Tak ako ty. Ty, ktorý si bol nadšený hubár a rybár. Chcem byť taká tiež. Nadšená hubárka a rybárka. No viem, že teraz keď tu nie si sa k takýmto veciam už ťažko dostanem. Pamätáš ako sme boli spolu na rybách? Mala som asi sedem rokov a nevydržala som obsedieť a čakať, kedy sa konečne nejaká ryba chytí. Vtedy si z vrecka vytiahol prak a začal si strieľať na kačky. O pár dní neskôr si mi vlastnoručne vyrobil prak. Prak pre svoju vnučku. Doteraz ho mám v šuflíku. Vždy naň s láskou pozerám.
Teraz ma napadla ďalšia spomienka. Pamätáš ako si pre mňa prišiel do škôlky? Bol si šťastný, že tvoja vnučka pôjde s tebou domov ale... tvoja vnučka si to nemyslela. Zaťala som sa a tvárila sa, že ťa nepoznám. Vidím to sklamanie v tvojich očiach doteraz. Chcel si si ma podplatiť kinderkom, no ani to nepomohlo. Proste som s TEBOU nechcela ísť.
Prepáč. Prepáč nezachovala som sa k tebe pekne. Viem, že si mi už dávno odpustil ale aj tak. Prepáč.
Potoky sĺz padajú na klávesnicu.
Pred očami mám tvoju tvár.
Tvoju láskavú tvár.
Ľúbim ťa.
S láskou tvoja vnučka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár