Príhoda, ktorú posielam, má svoj začiatok v šesťdesiatych rokoch. V tom čase mali pracovníci štátnych orgánov od komunistickej strany nariadené vyvlastňovať pôdu, pozemky aj záhrady súkromných vlastníkov. Keďže v našej dedinskej škole bolo málo priestoru, padol návrh postaviť novú školu na jednom z vyvlastnených pozemkov. Učilo sa totiž iba v provizórnych triedach, z hygienického hľadiska nevyhovujúcich. Chýbala telocvičňa, školská kuchyňa aj jedáleň. Vyvlastnením záhrad miestnych občanov poverili môjho otca, v tom čase funkcionára vtedajšieho miestneho národného výboru. Za záhrady však všetci dostali od práve sa zakladajúceho jednotného roľníckeho družstva náhradné pozemky, kvalitnú ornú pôdu v inej lokalite. Lenže náhrada sa mnohým z nich nepáčila. Jedného dňa poslali z okresu nejakých ľudí vymerať miesto na dva pavilóny novej školy. Keďže vymeriavacie práce sa pretiahli, prišla na to miesto za otcom aj naša mama. A vtedy sa to stalo. Spoza kríkov vybehla jedna žena, odstrčila otca a týmito slovami zaútočila na matku:
„A teba, počuješ ma, len teba zaklínam, aby si zhnila za živa!“
Bola to hrozná kliatba a aj sa vyplnila. Ako? Zlo najskôr zasiahlo tú, ktorá kliatbu vyslovila. Zomrela mladá, iba štyridsaťpäťročná. Nech jej je zem ľahká, veď možno si vtedy ani dobre neuvedomila, čo vlastne vraví. Kliatba však postihla aj našu mamu. Tri razy ju operovali na chrbticu a potom ochrnula. Opatrovali sme ju na invalidnom vozíčku. Po celom tele sa jej tvorili rany, preležaniny, a vôbec sa nehojili. Trpela dlho a veľmi. Ešte pred smrťou stihla povedať nášmu otcovi:
„Vidíš, vidíš, ja som musela pykať za tvoje neuvážené kroky.“
Lenže – boli to naozaj neuvážené kroky?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár