Bola hlboká noc. Ulica, ktorá bola ešte pred chvíľou osvetľovaná pouličnými lampami sa krátko po polnoci zmenila na tmavé miesto, také tiché a pokojné, akoby v nej živej duše nebolo. Kde tu bolo počuť občasné húkanie sovy alebo v diaľke zavíjanie vlka, keďže bol práve spln. Obloha bola posiata miliónmi hviezd, ktoré boli také krásne, že sa ich človek túžil dotknúť. Ach! Keby len neboli tak ďaleko. Všade bolo až neuveriteľné ticho, prerušované iba krôčikmi ozývajúcich sa na suchej ceste. V tú noc nemohla spať, potrebovala premýšľať, premýšľať o všetkom. Fúkal studený vietor, avšak ona zahĺbená do svojich myšlienok si ani nevšimla, že bolo možno len pár stupňov nad nulou. Kráčala, nevedela kam, nič si nevšímala, nič ju nezaujímalo. Nevedela či ma byť smutná a či sa ma smiať. Obloha sa pomaly zaťahovala, rozpršalo sa. Zacítila jemné kvapky na tvári. Spomenula si na krásne detské časy, keď verila na zázraky a šťastné konce. Chcela byt opäť dieťaťom. Pozrela sa na oblohu, rozprestrela ruky a začala sa krútiť. Bol to úžasný pocit. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vnímalo svet ako jeden veľký zázrak. O chvíľu neskôr sa rozhodla, že pôjde do parku. Bola úplne premočená, po čele jej stekali prúdy vody. Zamierila k najbližšej lavičke a sadla si. Zahľadela sa do tej nekonečnej temnoty, ktorá bola všade okolo nej. Zamyslela sa: Čo by bolo keby Slnko už nikdy nevidela vychádzať? Čo by urobila keby zomrela? Aký je to pocit umrieť? Zbaví ju všetkých problémov? Áno, bola veľmi sklamaná životom, láskou a najmä sebou samou. A tie samovražedné myšlienky? Tie mala už dávno predtým, ale teraz to bolo iné. Ľutovala že si so sebou nezobrala ten vreckový nožík od otca, ktorý jej dal len pár dní pred smrťou. Ľutovala že si nevzala aspoň tú žiletku. Chcela zájsť na najbližší most a skočiť z neho. Ďalej už nechcela žiť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
