SNEHULIEN A SEDEM TRPASLIKOV

Snehulien a sedem trpaslíčok
Kde bolo, tam bolo, žil raz na jednom zámku princ Snehulien, ktorý bol strašne škaredý. Keď sa prechádzal po lese, divá zver utekala a hľadala si bezpečný úkryt v korunách stromov. Ľudia od neho odvracali zrak a tí, čo neodvracali, vracali. Snehulien radšej medzi ľudí nechodil, za čo mu boli ľudia nesmierne vďační: nemuseli dvakrát obedovať. A vďační mu boli aj za príkladnú obranu kráľovstva, pretože Snehulien dokázal sám odvrátiť útok nepriateľského vojska. On vlastne dokázal odvrátiť samotné nepriateľské vojsko.

Na zámku však žil aj Snehulienov otec, ktorý tiež medzi ľudí nechodil, lebo bol ešte škaredší. Jeho škaredosť siahala až do nebies, takže nad kráľovským zámkom bolo stále zamračené. Každý večer zastal otec pred zrkadielkom a spýtal sa ho:
- Zrkadielko, zrkadielko, kto je najškaredší na zemi?
A zrkadielko odvetilo:
- Niet hnusnejšieho tvora, než Vaša kráľovská potvora.
Jedného dňa však zrkadielko zavtipkovalo:
- Ale Snehulien bude čoskoro ešte škaredší.
Snehulienov otec sa nahneval a šmaril zrkadielko o podlahu, čiže už nestihlo vysvetliť svoj nevydarený vtip.

Snehulienov otec si hneď predvolal poľovníka. Poľovník prišiel a keď zočil kráľa, rovno si vpálil guľku do hlavy. - Hm, takto to nepôjde, - skonštatoval kráľ a poslal svojho slepého služobníka po Snehuliena.
- Snehulien, - prehovoril k nemu kráľ, keď už stáli zoči-voči chrbtami k sebe, - Rozhodol som sa, že tvoj život už nemá zmysel. Choď do lesa a zastrel sa.

Snehulienovi bolo veľmi smutno, že jeho život už nemá zmysel, ale čo mal, chudák, robiť? Vybral ešte teplú brokovnicu poľovníkovi z úst a zamieril s ňou aj so sebou do lesa. Snehulienovi bolo vždy divné, čo robí divá zver v korunách stromov, ale dnes tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Oči upieral na zem a šiel stále hlbšie a hlbšie do lesa, pretože sa rozhodol, že sa zastrelí uprostred lesa. Blúdil lesom kade-tade a stále nemal istotu, či je naozaj uprostred.

Až tu zrazu zazrel obrovskú chalupisko z veľkými vrátami - ledva na kľučku dosiahol. Otvoril ju a nakukol dnu. Chalupisko bola prázdna a tak sa unavený zvalil do prvej postele, ktorú zbadal. Ako zaspával, vypadla mu z rúk puška a nešťastnou náhodou odstrelila prvú trpaslíčku, ktorá práve vchádzala obrovskými vrátami dnu. Výstrel ho úplne prebral a tak so zaujatím sledoval ďalších sedem trpaslíčiek, ktoré obkolesili svoju mŕtvu družku.
- No čo, aj tak bola navyše, - pragmaticky skonštatovala Dudroška a upriamila pozornosť na Snehuliena.

Snehulien tak prvýkrát zočil ľudskú tvár, pretože dosiaľ sa všetci od neho odvracali. Všetky trpaslíčky mu pripadali neuveriteľne krásne, keďže ich porovnával iba s tým, čo poznal - s obrazom svojej tváre v zrkadle. Kráľovský syn sa teda do všetkých trpaslíčiek okamžite zamiloval a v záchvate ľúbostnej inšpirácie začal tajne komponovať operu s názvom "Figarova svadba", kým mu to nezačalo pripadať povedomé.

Navzdory úvodnému trápnemu faux pas, ktoré spôsobil Snehulien odbachnutím jednej z hostiteliek, prijali trpaslíčky Snehuliena veľmi vľúdne. Dokonca mu dovolili spávať v jednej z postelí, ktorá sa im nečakane uvoľnila. Snehulien sa veľmi snažil, aby bol z neho nejaký osoh a okamžite sa ujal povinností, na ktoré bol zvyknutý z kráľovského zámku: doobeda čítal noviny, po obede si trochu zdriemol a večer si vyhradil kúsok voľného času pre vlastné záľuby. Snehulien sa z času na čas rozhodol premiestniť nabitú brokovnicu na bezpečnejšie miesto - aby si náhodou niekto neublížil - a počas tohto "Veľkého upratovania" (ako to hrdo nazýval) obvykle došlo k tej istej tragickej nehode. Snehulien bol z toho veľmi nešťastný, lebo trpaslíčky úprimne miloval.

Dni plynuli, trpaslíčiek ubúdalo, a keď už ostávali len posledné tri, dohodli sa, že Snehuliena musia odstrániť skôr, než on odstráni ich. Našli najkrajšie jablko v lese, napustili ho otravou a chceli ho ponúknuť Snehulienovi. Jablko však bolo také krásne, že neodolali a zožrali ho.

Keď Snehulien osamel v chalupe, bolo mu za trpaslíčkami veľmi smutno, pretože nemal čo jesť. Tak zozbieral všetky sily, našiel v lese cestičku, ktorá ho priviedla naspäť na zámok a vrátil sa k svojmu otcovi. Akonáhle Snehulienov otec zočil svojho syna, pocítil obrovskú radosť - aj keď nevedel prečo, ale na konci rozprávky je to zvykom a kráľ veľmi dbal na ich dodržiavanie. A tak si šťastne žili až do konca života, lebo dlhšie to už nešlo.

Poučenie: nie je dôležité, či si škaredý, hlúpy alebo nešikovný, aj tak si môžeš žiť ako princ z rozprávky.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu