Ráno mi zazvonil budík. Zvrieskla som a prudko som sa posadila. Bola som v mojej izbe. „Bol to sen....“ Povedala som si potichu. Rýchlo som sa umyla a prezliekla. Ešte pred odchodom som nakŕmila hada, pavúka a dve mačky čo som chovala u mňa v izbe. Samozrejme som si všetko kúpila bez dovolenia rodičov. Ale keď na to prišli už nemali srdce mi ich zobrať a odniesť späť. Hadík sa volal Leo, pavúk nemal meno často som ho volala chlpatá potvora, ale mala som ho veľmi rada. Jednu mačku som pomenovala Xi-chan a kocúra Juu-chan. Izbu som mala obrovskú. Zmestili sa mi tam dva obrovské terária pre hada a pavúka. A ešte aj miestečká pre jedného čierneho kocúra a bielu mačku. Vzala som si tašku a vybrala som sa na cestu do školy. Ešte pred tým ako som odišla som nachovala naše dve dogy Eda a Teda. Obidve boli čierne a veľmi dobre vychované. Cestou som premýšľala nad tým divným snom. Samozrejme ako vždy Roxy sa sťažovala na profesorov a Rina bola ticho. Teraz som bola aj ja ticho. Vošli sme do šatní a prezuli sme sa. V triede sme s Rinou položili tašku na prvú lavicu, ktorú sme videli. Spolužiaci si zasa museli odpísať úlohy. Išla som si sadnúť do lavice. Roxy mi stále pílila uši s tým ako sa sťažovala na profesorov. Ja som ju nevnímala. Vtedy ma chytila za ruku.
„Hej, počúvaš ma vôbec?!“ Vyhŕkla so seba. Vtedy som ucítila ukrutnú bolesť na ruke. Vytrhla som sa jej a chytila som si ju.
„Sssssss to bolí...“ Povedala som potichu.
„Ale no...nedorábaj sa.“ Povedala Roxy a vyhrnula mi rukáv. Mala som tam obrovskú modrofialovú až čiernu modrinu.
„Preboha......“ Povedala zdesene Roxy a odstúpila. Ja som neverila vlastným očiam. Mala som modrinu tam kde ma držala včera tá príšera v sne, aspoň som si to myslela že to bol sen. Rina si to tiež všimla.
„Riku.....čo sa ti stalo....?“ Spýtala sa vystrašene. Spomenula som si na to čo sa stalo. Ten oheň, ten chalan.....Rýchlo som si napravila rukáv nech to nikto nevidí a sadla som si na stoličku.
„Ja....ja som sa včera buchla do dverí.“ Povedala som prvú vec, ktorá mi napadla.
„Si teda, ale šikovná.“ Povedala cynicky Roxy a sadla si na stoličku.
„Ri.....“ začala Rina, ale akurát zazvonilo tak stíchla. Celý deň som bola ticho a cez prestávky som sedela na mieste a premýšľala som čo sa to vlastne stalo. Stále som tomu nechcela veriť. Všetko sa mi znovu a znovu premietalo v hlave. Cez jednu prestávku prišiel za mnou Deny. Objal ma a pošepol mi do ucha.
„Neboj nič
nee-san všetko bude v poriadku nedovolím aby sa ti niečo stalo...“ Povedal takým hlasom akoby vedel čo sa stalo. Iba som prikývla. Potom som sa zasa zamyslela ale dlho to netrvalo, Japončinárka ma prebrala. Mala som ísť dole do kabinetu po slovníky. Kabinet bol úplne na prvom poschodí zašitý úplne vzadu. Vyzeralo to ako pivnica. A keď som si spomenula na včerajšok tak sa mi tam dáko nechcelo. Ale musela som. Zišla som dole a šla som do kabinetu. Otvorila som dvere a zapálila som svetlo. Vyzeralo to tam riadne strašidelne. Na pravej aj ľavej strane regáli plné zaprášených kníh. Išla som do stredu uličky po slovníky. Zrazu som začula škripot dverí zozadu. Úplne ma trhlo, svetlo nado mnou zablikalo. Ako v dákom horore až mi mráz po chrbte prešiel. Vzala som slovníky a položila som ich na zem. Išla som po cestičke dozadu. Uvidela som tam staré pootvorené dvere. Bola som riadne vystrašená. „Haló, je tu niekto?“ Spýtala som sa a otvorila som dvere jemným kopnutím do nich. Dvere sa úplne otvorili. Boli tam kamenne schody k ďalším dverám. Niečo ma ťahalo a nabádalo aby som šla dole. Vybrala som si mobil z vrecka a svietila som si na cestu. Zišla som dole schodmi k dverám. Dvere boli zabarikádované drevenými latami. Vyzerali že sú riadne staré tak som ich chytila a nohou som sa zaprela o stenu postupne som ich povylamovala. Potom som otvorila dvere. Boli tam ďalšie točiace sa schody do podzemia. Svietila som si na cestu a išla som pomaly dole. Ten pocit bol stále silnejší naozaj som mala pocit akoby niekto chcel aby som tam šla, stále ma to volalo. Nebol to ale zvuk, ale pocit. Proste som tam musela ísť. Zišla som dole po schodoch na cestičku. Pozrela som sa pred seba. Bola tam obrovská chodba. Išla som ďalej, po bokoch boli staré drevené dvere. Takmer vo všetkých boli diery ako po úderoch od dákych zbraní. Zrazu som zastala pri jedných dverách, ktoré boli úplne rozbité. Vošla som dnu. V strede miestnosti bola akoby kamenná krypta. Prišla som k nej, zvláštne bolo že tam nebolo veko. Bol to vlastne kamenný obdĺžnik kamenný bol aj vrch. Obišla som ho, za ním bola kostra ruky ktorá držala dáky zápisník. Trošku ma myklo nikdy som nič také nevidela. Vzala som ho a chcela som to začať čítať, ale začula som dáky piskot a klepot. Úplne ma striaslo, rýchlo som vybehla von a bežala som naspäť. Zavrela som všetky dvere, zápisník som si odložila do vrecka. Vzala som slovníky a odniesla som ich do triedy.
„Riku, čo ti to tak dlho trvalo?“ Hneď začala vyrývať učiteľka.
„Sunimase.“ (Sunimase – prepáčte po Japonsky) Povedala som a sadla som si na miesto. Otvorila som si knihu a dala som si ju do lona. Potom som vybrala z vrecka ten zápisník a dala som ho do stredu otvorenej knihy. Pozrela som si poslednú stranu. Ako posledné bolo napísané
„Pán boh pomáhaj nám....“ A „m“ Bolo napísané akoby niekto drgol tú osobu čo to písala. Všetko bolo písané na rýchlo, ostré a zbrklé písmo. Ten človek sa zjavne niečoho bál. Prešla som na začiatok. Zo začiatku to bolo normálne. Žena, ktorá sa starala o rodinu. Podľa toho čo tam písala bolo pravdepodobné že je to čarodejnica. Neverila som moc tomu, ale všetky zápisy tomu nasvedčovali. Čítala som ďalej, pracovala v službách dákeho kráľa. V ich kráľovstve sa začali robiť divné veci. Mizli ľudia, deti aj zvieratá. Poslali ju do podzemia, aby zistila čo sa deje. Išla tam so sto člennou armádou. Píše sa tam že zišli dolu a našli.......
„Riku, mohla by si odpovedať na cvičenie tri?“ Ozvala sa profesorka.
„Ajaj..“ Povedala som potichu.
„Riku, a, a, b, a, c, b“ Ozvala sa Rina spredu. Iba som to zopakovala.
„Výborne Riku.“ Pochválila ma profesorka.
„Ďakujem, Rina.“ Pošepkala som. Ona iba prikývla. Vtedy zazvonilo na prestávku. Musela som zápisník odložiť do tašky aj s vecami. Našťastie toto bola posledná hodina. Ostala som tam sedieť a robila som si úlohy na ďalší deň teraz som to robila preto lebo som chcela mať doma pokoj pri čítaní toho denníku. Keď som konečne všetko mala tak som sa zbalila a natiahla som sa. Vtedy som si všimla Bobyho ako sedí na mieste Riny a pozerá sa na mňa. „Keď sa učíš si riadne zaneprázdnená.“ Povedal chladne. A položil mi zošit z angličtiny na lavicu.
„Ďakujem.“ Odchádzajúc povedal.
„Eh...nemáš začo. .počkaj!“ Rýchlo som si hodila veci do tašky a utekala som za ním. Vybehla som von na chodbu, ale bola úplne prázdna. Akoby sa niekam vyparil.
„Hmmm...?“ Nechápala som to, ale radšej som to nechala tak. Vyšla som zo školy a išla som domov. Otvorila som bráničku, okamžite sa ku mne rozbehli moje dve dogy Ed a Ted. Pohladkala som ich a vošla som do domu. Náš dom bol niečo ako vila. Na prvom poschodí bola obrovská obývačka, kuchyňa, hosťovská izba a kúpeľňa. Na druhom poschodí bola bratova izba, izba rodičov, kúpeľňa a obývačka. Celé tretie poschodie bolo moje. Mala som tam svoju izbu obrovskú kúpeľňu so saunou a výrivkou, veľký balkón a malú telocvičňu. Tam som trávila veľa času strašne ma bavilo len tak sa hrať s loptou. Viem je to detinské, ale bavilo ma to. Vošla som do izby a veci som hodila na zem. Ľahla som si na posteľ a čítala som si ten zápisník. Ďalej v ňom bolo písané „ ...zišli sme dole po točených schodoch, to čo sme tam videli nás zarazilo. Po zemi a stenách bola krv, veľké množstvo krvi, všade boli rozťahané vnútornosti a kusy mäso. Páchlo to tam hnilobou. Museli sme si zakryť tvár kusom látky inak by sme sa tam udusili. Išli sme pomaly ďalej po krvavej stope. Na bokoch chodby boli dvere. Vojaci to okamžite preskúmali. Jeden vojak dobehol ku mne celý bledý, povedal aby som šla z ním. Tak som aj spravila. Nasledovala som ho do jednej z miestností. Vošla som dnu...okamžite ma nadrapilo. Po celej miestnosti boli roztrhané kusy tiel. Všade bola krv strašne veľa krvi, kusy mäsa, kosti, časti tiel, lebky, vytekajúce vnútornosti. Čosi strašné. Videla som už všeličo, ale toto nie. Vyšla som z tade a zavelila som pokračovanie v ceste. Prešli sme tou prekliate dlhou chodbou k ďalším točiacim schodom. Toto podzemie bolo snáď nekonečné. Zišli sme po nich do obrovskej haly. Na druhej strane boli dvere. Po bokoch celej haly boli otvory. Išli sme smerom ku dverám. Zrazu sme začuli strašný piskot. Ako od hmyzu. Ten piskot bol čoraz silnejší a stále bližšie. Potom sa to z ničoho nič upokojilo. Stáli sme tam ako sochy. Potom sme počuli divné zvuky, ako keby sa k nám niečo približovalo. Bolo to také výrazné. Zrazu z tých otvorov začali vyliezať obrovské pavúky, ale namiesto tela mali niečo ako stonožkiné telo a namiesto nôh ostré bodce. Začali zabíjať, jesť a trhať vojakov. Bojovali sme proti nim zopár hodín. Potom tak ako záhadne prišli, tak aj záhadne odišli. Zvláštne bolo, ale to že telá, ktoré boli ešte v celku vzali. Rýchlo sme z tade odišli. Bežali sme von. Ale ďaleko sme nedobehli lebo.....“ Trhlo ma. Zvonil mi mobil. Zdvihla som, volala Roxy a volala ma na pláž. Jasné že som to prijala. Rýchlo som sa prezliekla a nahádzala som si veci do plážovej tašky. Vyšla som von, tam ma čakala Roxy s Rinou. Spolu sme išli na pláž. O ničom čo sa stalo som im nehovorila. Roxy bola teraz podozrivo ticho. Neriešila som to lebo väčšinou keď bola ticho tak sa pohádala s rodičmi a vtedy nebola moc ukecaná. Došli sme na pláž zložili sme sa ďalej od ľudí, zhodili sme so seba veci a šli sme do bazénu. Tam sme sa vybláznili viac než dosť. Po chvíli ma to ale prestalo baviť tak som sa vrátila späť na deku. Ľahla som si na chrbát a začala som sa opaľovať. Čo to bolo za príšery vtedy? A kto bol ten chalan? Čo je to vlastne za ten zápisník? A prečo máme pod školou tajné chodby? Čo sa to so mnou deje? Ničomu nechápem. Mám plno otázok.....a žiadne odpovede...... Uvažovala som. Bola som riadne zmetená ničomu som nechápala. Zrazu ma z myšlienok vytrhla ľadová voda, ktorou ma obliala Roxy. Prudko som sa postavila.
„Tak toto si odnesieš!“ Povedala som naštvane a rozbehla som sa za ňou. Roxy sa začala smiať a po chvíli keď som bola už skoro pri nej sa rozbehla preč. Behali sme okolo jazera na kúpalisku. Konečne som ju po dlhej chvíli dobehla. Chytila som jej ruku a hodila som ju do jazera,
„To ťa naučí správnemu správaniu.“ Povedala som jej a teraz som sa smiala ja. Po chvíli k nám dobehla Rina.
„Nezahráme si volejbal? Našla som niekoho proti komu by sme mohli hrať.“ Povedala ostýchavo.
„Prečo nie?“ Odpovedala som jej smejúc sa na Roxy.
„Kto sú naši súperi?“ Spýtala sa Roxy vyliezajúc z vody.
„...Boby, Deny a Tedy....“ Povedala tak potichu že ju skoro ani počuť nebolo. Vtedy som zmeravela.
„Ty si sa ich pýtala?“ Spýtala som sa. Iba pokrútila hlavou.
„Tak načo čakáte, poďte!“ Povedala Roxy odchádzajúc preč. Otočili sme sa a dobehli sme ju. Išli sme smerom na volejbalové ihrisko. Chalani tam už boli. Deny bol ležérne opretý o tyč. Tedy sedel na tráve a čítal si knihu a Boby si hádzal loptu.
„To vám teda ale trvalo. Idete neskoro.“ Povedal otrávene Deny.
„Ty by si o neskorých príchodoch radšej mal pomlčať.“ Odvrkla som mu s úsmevom na tvári. „Dosť hašterenia, poďme hrať.“ Povedal Tedy zatvárajúc knihu.
„Tak dobre. Ale pripravte sa na prehru!“ Povedala rozhodne Roxy.
„...Začnite...“ Povedal Boby a hodil mi loptu. Chytila som ju a podala.. Hra bola vyrovnaná, miestami až nekonečná. Ešte nikto nemal ani jeden bod a to sme hrali už pätnásť minút. „Riku, skús dať takú silnú ako posledne v škole.“ Povedala mi Roxy a nahrala mi na smeč. Vyskočila som a udrela som do lopty najsilnejšie ako to šlo. Bola to riadna šupa, chalani to nevykryli. Konečne po dlhej chvíli sme mali jeden bod. Počula som ako mi zvoní mobil, keďže ihrisko nebolo ďaleko od našej deky. Otočila som sa a odbehla som na deku. Zdvihla som.
„Prosím?“ Nikto sa neozýval.
„Haló?“ Ozvala som sa druhýkrát.
„Ahoj, Riku....“ Ozval sa ten hlas ten hlas z ktorého mi prešiel mráz po chrbte. Srdce sa mi rozbúchalo a zmeravela som.
„Ako sa máš....Riku?“ Ozvalo sa znova.
„Dajte mi pokoj!“ Zrevala som a mobil som hodila do jazera. Trasúc som si sadla na deku. Ničomu som nechápala bola som zmetená. ...Čo odo mňa chcú? Kto vlastne sú? Prečo ma prenasledujú? Čo som im spravila že mi toto robia? Ako vedeli moje číslo na mobil?... Stále dookola som si kládla otázky, na ktoré som nevedela odpoveď. Ničomu som nechápala. ...Prečo práve ja? Čo som im spravila, že ma stále prenasledujú? Ľahla som si na deku, ruku som si dala na čelo a pozerala som sa do neba. Na oblohe nebolo obláčiku, slnko riadne pálilo. Okolo bolo počuť len výskot detí a žblnkanie vody. Kde tu zafúkal vietor, zavrela som oči a ponorila som sa do toho hluku. Po chvíli mi začínalo byť chladno. Myslela som si že sa zaťahuje, že bude búrka. Otvorila som oči, no na oblohe nebolo obláčiku. Obloha bola čisto modrá a slnko stále svietilo. Nechápala som to, slnko hrialo a mne bola čoraz väčšia zima. „....stalo sa niečo...?“ Ozval sa ten svojský hlas z boku. Trochu ma trhlo, otočila som hlavu, sedel tam Boby a pozeral sa pred seba.
„....p- prečo...?“ Spýtala som sa po trápne dlhej chvíli ticha.
„....lebo si kričala, triasla si sa a odhodila si mobil do jazera....“ Povedal potichu.
„...mám taký pocit že to nerobíš bežne....“ Dodal ironicky. Usmiala som sa, no nechcela som mu povedať čo sa naozaj deje. Pravdepodobne by to nepochopil. Sadla som si.
„...to nič....“ Povedala som nakoniec. Na celom tele som mala zimomriavky zo zimy. Nechápala som ako mi môže byť zima v tridsiatich piatich stupňoch.
„...aha...“ Povedal a pozrel sa na mňa.
„...je ti zima?“ Spýtal sa a pozeral sa na moje ruky.
„....nie....to je len, keď...vtedy...... no som vystresovaná....“ Riadne som sa zakoktala, nevedela som čo mám povedať. Kebyže poviem že mi je zima tak si pomyslí že som čudná. Chvíľu neveriacky na mňa pozeral.
„Vystresovaná? A z čoho?“ Povedal nakoniec. Uprene sa mi pozeral do očí. Ten jeho pohľad ma prebodával. Nedokázala som sa na neho pozerať tak som si radšej ľahla.
„...mám toho veľa....“ Povedala som potichu. Nevedela som ako mám odpovedať na jeho otázky, ozajstnú pravdu som mu povedať nemohla pokladal by ma za blázna.
„...veľa?..“ Stále sa pýtal ďalej. Už som musela vymýšľať rôzne výhovorky.
„No lebo...musím sa veľa učiť, chodím na krúžky...a doma sa mi stále hádajú rodičia....je to neznesiteľné....a k tomu zle spím....“ Povedala som potichu totálnu banalitu. Jediná pravda boli tie krúžky. Po neuveriteľne trápnej chvíli ticha povedal.
„Chápem.....každopádne si dávaj pozor....“ Postavil sa a odišiel. Zdalo sa mi ako keby som tú frázu už niekde počula. Veď toto bolo napísané na tom lístku!!! Prudko som si sadla a rozhliadla som sa kam mohol ísť. Ale nie to nemôže byť pravda...nie...musím si len odpočinúť je všetko som naozaj preťažená.. Nikde som ho aj tak nevidela a ani Denyho a Tedyho. Roxy a Rinu som videla ako sa akurát vracajú od stánkov na volejbalové ihrisko. Po chvíli debatovania sa otočili na mňa a kývli. Ja som sa postavila a prišla som k nim. „Nevieš kam šli?“ Spýtala sa ma Rina.
„Kto ti vlastne volal?“ Dodala Roxy.
„Nepodstatný hovor......a nie neviem kam išli....“ Povedala som potichu.
„Vždy sa takto vyparia....“ Povedala Roxy otrávene.
„Tak si zahrajme iba my. Budeme sa vymieňať...“ Povedala ostýchavo Rina. Iba som prikývla, aj tak som ich ani poriadne nevnímala. Premýšľala som o všetkom čo som zistila....teda skôr nezistila. Na pláži sme boli do ôsmej večera. Potom sme sa zbalili a odišli sme. Vedela som že budem zasa celú noc sama doma a po tom čo sa stalo som sa dáko bála ostať sama
„...ehmmm....nechceli by ste dnes u mňa prespať..??“ Spýtala som sa potichu. Nikto nikdy nevidel kde som bývala. Ani Roxy a Rina a to boli moje najlepšie kamarátky. Nechcel som aby si ostatný mysleli že som nadutý snob. Rina sa na mňa nechápavo pozrela.
„Veď si vravela že nechceš, aby sme videli kde bývaš...“ Povedala trochu nechápavo Roxy. „..už je na čase aby ste to zistili..“ Povedala som potichu.
„Huh..? Tak...tak dobre.“ Povedala nakoniec Roxy.
„A čo ty Rina?“ Spýtala som sa jej.
„Ak nebudeš mať nič proti tak dobre...“ Povedala ostýchavo. Objala som ju.
„Veď kebyže mám niečo proti tak ťa predsa nepozvem.“ Povedala som veselo. Rina sa potom hádam po prvýkrát usmiala.
„Ty sa nebodaj usmievaš?!“ Povedala Roxy zoskočene. Mňa to tiež vyviedlo z rovnováhy. Rina potom okamžite skryla úsmev. Najprv sme išli k Roxy domov aby si vzala veci. Mala malý domček so záhradkou. Potom sme išli k Rine. Mala skoro taký istý dom. Nakoniec sme prišli ku nám.
„Tak tu bývam....“ Povedala som potichu. Obidve tam stály ako sochy a potom nakoniec po dlhej chvíli ticha naraz vydali zo seba.
„...Waw...“ Usmiala som sa.
„Tak poďte...“ Otvorila som bráničku a vošli sme dnu. Dogy sa iba na nás pozreli. Keď videli mňa tak boli pokojné, ale ako náhle tam niekto iný vošiel tak boli schopné ho aj roztrhať. Vošli sme do domu.
„Choďte na tretie poschodie tam nájdete moju izbu ja zatiaľ objednám pizzu.“ Povedala som. Ony iba prikývli a šli hore. Zavolala som do pizzerie a objednala som tri pizze. Zložila som a otočila som sa na odchod. Zrazu zazvonil telefón. Srdce sa mi rozbúchalo a začala som sa triasť. Tušila som kto to môže byť. Zdvihla som.
„.....áno...?“ Spýtala som sa potichu.
„ Riku, ahoj zlatko tu je mamina. Prosím ťa kde máš mobil nevieme sa s otcom s tebou spojiť.“ Povedala vystrašene mamina. V tom okamihu mi odľahlo.
„Uff.....mami prepáč ja som ten mobil stratila....prepáč mala som sa ozvať skôr.“ Povedala som pokojne.
„Jáj Riku. No dobre zajtra ti pošlem nový mobil. A dávaj na neho pozor!“ Povedala rázne. „Dobre mimik. Ako sa máte? Kedy prídete ?“ Spýtala som sa hneď.
„Zlatko to ti neviem povedať. Ale budeme sa snažiť prísť čo najskôr. A máme sa dobre.“ Povedala milo. Počula som v telefóne aj iné hlasy.
„...a pozdravuje ťa ocino.“ Dodala.
„Tak dobre. Teším sa na vás. Pozdrav tatina. Ahoj.“ Ja som vždy volala tatina tatinom páčilo sa mi to ale mamina s tým nesúhlasila neviem prečo ale vadilo jej to. Zložila som. Nepočula som ich už týždeň a naposledy som ich videla pred mesiacom. Bola som rada že sa mi konečne ozvali. Ja mám zakázané im volať, mohla by som ich vyrušiť pri dákych výskumoch. Usmiata som vošla do izby. Roxy bola vyklonená z balkóna a kričala.
„No konečne že si prišla!!! Daj to odo mňa preč!“ Kričala na mňa. Pozrela som sa lepšie. Terária boli otvorené. Had sa obtočil okolo zábradlia a smeroval k nej. Pavúk sa k nej blížil tiež. Rinu som nevidela.
„Kde je Rina?“ Spýtala som sa pokojne.
„Aaaaaaaa daj to odo mňa preč a potom ti to poviem!“ Hystericky vrieskala.
„...ach...“ Vzdychla som si. Prišla som ku hadovi a dala som si ho kolo krku. Pavúka som si dala na plece.
„Čo sa tak bojíš?“ Podpichovala som ju.
„Prestaň.“ Zasyčala. „Rina je v skrini.“ Dodala.
„Ajaj tam sa stratí.“ Povedala som potichu.
„Stratí?“ Nechápavo sa spýtala Roxy. Prišla som ku skrini a otvorila som dvere. Bola tam obrovský šatník s oblečením a topánkami.
„Kým toto prehľadáme tak prejde týždeň..“ Povedala potichu Roxy.
„..Kde ste?...Počujem vás ale nevidím? Kde ste?“ Ozvala sa Rina, počula som ako sa prediera cez oblečenie. Zrazu veľký rachot.
„Au..“ Zastonala Rina. O niečo sa zjavne potkla a spadla na zem. Ja s Roxy sme sa začali smiať. Nemohla som to udržať. Až mi tiekli slzy. Potom som stlačila jeden gombík pri dverách. Všetko sa zdvihlo hore ku stropu. Rina ležala rozčapená na zemi. Ešte viac sme sa začali smiať keď sme ju tam videli. Vtedy zazvonil zvonec.
„Idem po pizzu.“ Smejúc sa som povedala. Utrela som si oči a išla som dole. Otvorila som dvere. Poslíček s pizzou radšej ustúpil keď videl čo mám na sebe. Vzala som pizzu dala som mu peniaze a zavrela dvere. Rýchlo som z ľadničky vzala kečup a tatárku. Vybehla som hore a položila som to na stôl. Rina a Roxy už boli v izbe a sedeli na posteli.
„V pohode?“ Spýtala som sa, lebo tam sedeli až podozrivo ticho. Otočila som sa k nim lebo nič nevraveli. Zrazu som už len cítila vankúš na mojej tvári.
„To máš za tú tvoju háveď!“ Smejúc sa povedala Roxy. Dala som si vankúš dole z tváre a už na mňa letela ďalšia várka od Riny.
„Au, hej, hej, pokoj, ja ich odložím, len, au, pokoj...“ Snažila som sa uhýbať vankúšom. Zrazu ich prestali hádzať. Rýchlo som ich odložila, nechcela som ešte viac schytať. Načo som chcela tak veľa vankúšov ja teľa.
„Tak a je to.“ Povedala som s úsmevom na tvári a otočila som sa. Zasa mi vankúš zakryl výhľad na ne.
„Len aby.“ Povedala rázne Rina. Dala som si ho dole.
„Úúúúú Rina sa nám dáko mení...“ Podpichovala som ju. Roxy sa začala smiať. Obidve sa potom nahrnuli k pizzám a začali ich jesť. Ja som najprv odložila Lea a chlpatú potvoru do terárií a nakoniec som sa pridala k Roxy a Rine. Celý deň som nič nejedla a ony zjavne tiež nie. Pizze zmizli v priebehu pätnástich minút. Potom sme si ľahli na moju posteľ. Bola poriadne veľká tak sme sa tam zmestili. Zapla som telku a popri sme sa rozprávali. Okolo pol jedenástej sme sa šli umyť a osprchovať. Samozrejme nie naraz, ale postupne. Doniesla som ďalšie dve periny od rodičov a pripravila som posteľ na spanie. Ľahli sme si spať, ale ani jedna z nás nespala. Začali sme sa zasa rozprávať. Rozprávali sme so do jednej rána. Potom sme zaspali. Ráno nás zobudil budík. Ako každé ráno som sa umyla obliekla a nachovala som všetky zvieratá. Roxy a Rina ešte boli v posteli. Prišla som k nim.
„Vstávame ide sa do školy.“ Povedala som nahlas.
„Mne sa nechce...“ Povedala otrávene Roxy.
„Vstávaj lebo ťa oblejem ľadovou vodou!“ Povedala som rázne. Rina sa medzitým vytrepala z postele a bola v kúpeľni. Len čo som to dopovedala tak Roxy vyskočila z postele. A išla bez slova do kúpeľne. Obidve sa potom obliekli. Spolu sme sa najedli a šli sme do školy. Ráno bola strašná hmla. Skoro nebolo vidieť na cestu. Došli sme do školy, ako vždy sme sa prezuli a šli sme do triedy. Bolo tam ledva šesť ľudí, nechápavo som sa pozrela na Roxy a Rinu. Sadli sme si na miesta a rozprávali sme sa. Asi po desiatich minútach zazvonilo na hodinu. V triede nás bolo ledva šestnásť. Chýbali aj Boby, Deny a Tedy. Deň prešiel v pohode, keďže nás bolo málo nemohli sme písať písomky, ale zato nás skúšali. To bolo v poriadku mňa ani raz nevyvolali. Som to ale šťastkárka. Dnes som mala poriadne nabitý deň. Po škole som išla na doučovanie angličtiny a potom som mala konverzáciu v angličtine. Ďalej som mala volejbal a plávanie. Domu som chodievala okolo desiatej. Angličtinársky kurz som zvládla v pohode, v poriadku bolo aj konverzovanie v angličtine. Keď som bola na volejbale bola som už celkom unavená, plávanie ma ale poriadne dorazilo. Domov som šla poriadne uťahaná. Bola ešte stále riadna hmla. A v noci to nebolo najlepšie ledva som videla kam idem. Chcela som ísť cez park, ale spomenula som si čo sa stalo posledne. Pred parkom som si chytila ruku kde som mala modrinu, nechcela som riskovať niečo horšie ako je modrina . Tak som radšej išla cez mesto popri škole. V diaľke som videla obrysy dákej postavy. Stále idem bližšie. Keď ale vidím niečo čierne a kapucňu tak zmeraviem. Spomalila som a stále som sa na tú osobu pozerala. Nebola som si istá či je to tá príšera alebo nie. Išla som stále pomalšie. Ale taška čo som mala na chrbte bola stále ťažšia. Chcela som to mať radšej rýchlo za sebou. Pridala som do kroku a išla som okolo školy, pre istotu som sa pozerala do zeme. Srdce mi bilo ako na poplach. Začínala mi byť, ale dáka zima. Čoraz väčšia a väčšia.
„Čo robíš vonku tak neskoro?“ Ozval sa hlas predo mnou. Došla som bližšie a uvidela som Bobyho. Odľahlo mi.
„....idem z plaveckého...“ Povedala som potichu.
„..takto neskoro? Nie je veľmi múdre chodiť takto neskoro po vonku keď ja takáto hmla a ešte keď si sama...“ Povedal svojrázne a pozeral sa na mňa. Ja som bola radšej ticho. „...odprevadím ťa domov...“ Povedal a vzal mi tašku a dal si ju na chrbát.
„eh...nie to nemusíš...to je v poriadku..“ Išla som za ním.
„...chceš ísť radšej sama domov?....“ Spýtal sa potichu. A zastal ale ostal otočný ku mne chrbtom.
„Ja...eh...“ Nechcela som aby vedel kde bývam. Pozrela som sa smer do parku. Svietilo tam svetlo a pod ním stála osoba v čiernom s kapucňou a pozerala sa mojím smerom. Hneď ma zmrazilo.
„Dobre môžeš.“ Povedala som vystrašene. Dobehla som k nemu chytila som ho okolo ruky. On nič nepovedal iba išiel so mnou rovno po chodníku. Keď som bola pri ňom cítila som sa v bezpečí.
„Eh...kam..kam ste tak zmizli keď sme boli na pláži.?“ Spýtala som sa po chvíli.
„....museli sme si niečo vybaviť...“ Povedal záhadne.
„Prečo chodíš na plavecký tak neskoro?“ Dodal.
„Po obede mám ešte angličtinu, konverzáciu v angličtine a volejbal.“ Povedala som potichu. Viedol ma presne tam kde som bývala. Nechápala som ako môže vedieť kde bývam nikto to nevedel, až na Roxy a Rinu.
„Ty vieš kde bývam?“ Spýtala som sa po chvíli. Došli sme k môjmu domu.
„Áno, bývam hneď vedľa.“ Povedal a podal mi tašku. Ja som bola poriadne zarazená, toto som nečakala že povie. Potom sa vrátil naspäť po ceste k svojmu domu. Býval hneď vedľa mňa. Dala som si tašku na chrbát a vošla som do domu. Vyšla som hore do izby a pripravila som si veci na ďalší deň. Zapla som si telku a otvorila som balkón aby sa mi vyvetralo. A čo nevidím vo vedľajšom dome. Izbu kde bol Boby. Mal dole tričko a bol iba v rifliach. Mal účastne vypracované telo, samozrejme nie ako kulturista to by už aj tak bolo odporné. Akurát keď som sa na neho pozerala sa pozrel cez okno. Hneď som zašla do izby. Bola som celá červená. A bola som v siedmom nebi že býva vedľa mňa. Išla som sa osprchovať a najesť. Potom som sa umyla a ľahla som si do postele. Vybrala som z nočného stolíka zápisník a nalistovala som stranu kde som skončila. „....lebo sa pred nami objavili Chiméry boli to duchovia padlých bojovníkov, ktorý sa nezmierili so smrťou. Vysávali z vás život aj so silou. Všetku vašu silu aj život mali potom oni a využívali ju pre ďalšie vraždy. Niektorý sa pokúšali zhmotniť, ale vždy to dopadlo s nepríjemnými následkami, nepríjemnými pre nich pre nás to boli príjemné následky lebo sa dali rýchlejšie zničiť. Následky boli napríklad tri končatiny, žiadne oči, bez rúk, bez hlavy, bez nosa a uší často to dopadlo úplným zničením. Boli krutý, bezcitný a plný nenávisti. Nedali sa skoro vôbec zastaviť. Už stáročia s nimi bojujeme. Jediný, ktorý ich dokáže zničiť je čarodejník, ale na niečo také potrebuje veľmi veľa sily. Pred nami stálo asi desať Chimér. Nás bolo niečo cez tridsať. Mladý bojovníci sa na nich rozbehli......to bola ich smrť.....ani sa k nim poriadne nepriblížili a Chiméry ich roztrhli na malé kúsky. Všade lietali kusy tiel. Keď to ostatný videli spanikárili. Chiméry pokračovali ďalej vo vraždení. Musela som to zastaviť. Sústredila som v tele všetku silu a energiu, ktorú som ešte mala. Povedala som zaklínadlo, začala mnou prúdiť energia vystrela som ruky. Celou kobkou sa preniesol veľký tlak nasledovaný silným žiarením.......prebudila som sa niekde v miestnosti pri nejakej kamennej krypte alebo čo to bolo. Boli pri mne vojaci a ošetrovali mi zranenia. Ešte som videla trochu zahmlene a bolela ma hlava. Jeden vojak si ku mne čupol a dal mi niečo vypiť chutilo to ako staré kravské mlieko a bolo to odporné. Ale po chvíli mi bolo už lepšie videla som normálne a už ma nebolela tak hlava. Pozrel sa na mňa a opýtal sa ma ako sa cítim. Povedala som že dobre. Potom začal hovoriť. „Elizhabet pred troma dňami si nám zachránila život. Snažili sme sa dostať z kobky ale zablúdili sme. Utáborili sme na jeden deň niekde na chodbe, chvíľu bol pokoj ale potom nás našli Chiméry je ich strašne veľa. Nezvládli sme ich prišli sme o viac ako polovicu mužov. Ale stihli sme im ujsť. Aj sa nám to podarilo ušli sme sem. Neviem prečo, ale tu nemôžu chodiť cez steny tu musia ísť cez dvere. Snažia sa sem dostať sú silné...“ Vypustil na mňa, ledva som zaregistrovala všetko čo povedal. Nechápala som to moc bola som ešte zmetená. Pomaly som sa postavila a rozhliadla som sa okolo seba. Boli sme v dákej miestnosti, v strede bola kamenná krypta aspoň to tak vyzeralo. Okolo bolo zopár chlapov ktorý sa na mňa so strachom v očiach pozerali. Niektorý boli vážne zranený, odtrhnutá ruka od tela trčiace vnútornosti z brucha a vylámané kosti. Bolo to desivé. Zrazu niečo začalo trieskať na dvere. Všetci ktorý boli schopný pribehli k dverám a začali ich pridržať. Bolo jasné že to dlho neudržia. Spravila som znamenie rukou a dotkla som sa zeme. Okolo dverí sa obmotali korene stromov a zaistili ich tak na nejakú dobu. Všetci na mňa s vďakou v očiach pozreli. Pýtala som sa každého osobne či nevie prečo nemôžu prechádzať cez steny. Nikto nič nevedel. Kým sme boli v „bezpečí“ tak som liečila vojakov. Nevyzeralo to najlepšie každú polhodinu až hodinu sa snažili k nám dostať. Korene zatiaľ ešte držali. Najviac mi vŕtalo v hlave prečo nemôžu prejsť cez stenu a čo je to za kryptu v strede miestnosti. Dlho som sa odhodlávala, ale nakoniec som sa rozhodla že tú kryptu otvorím. Všetkým vojakom som povedala nech odstúpia. Mávla som rukou na tú kryptu, vrch krypty roztrhlo. Bolo počuť ako kusy kameňa padá dole do nej. Zvláštne bolo ale to že nebolo počuť dopad. Opatrne som sa priblížila k nej a pozrela som sa dole. Bolo vidno iba tmu. Vystrela som ruku do diery, z ruky mi vyšľahol oheň v podobe hada a špirálovito išiel až na sami spodok. Bolo to riadne hlboké lebo dno sme stále nevideli aj keď tam bolo svetlo. Povedala som si že si nedám pokoja kým nezistím čo je tam dole. Sadla som si do tureckého sedu ku krypte. Spojila som ruky a zavrela som oči, sústredila som sa na ohnivého hada. Astrálne som sa preniesla na jeho spodok. Videla som ten obrovský priestor. Bola tam obrovitánska krajina hory, kameňolomy, potoky, jazerá, púšte, zasnežené hory, lúky proste všetko. Ale nebolo tam nič živé okrem rastlín. Toto nebola normálna krajina. Cítila som to. Cítila som tú pulzujúcu energiu. Tu majú trénovať kúzelníci, je to niečo ako tréningová miestnosť. Tu kúzelníci naberali na sile. Neviem prečo ma to napadlo, ale cítila som ako keby mi to niekto povedal. Zrazu som začala pociťovať obrovský tlak, niečo sa hore dialo. Vrátila som sa do tela. Otvorila som oči a postavila som sa. Chiméry sa dostali do vnútra a zabíjali vojakov. Došlo mi že ak by našli vstup do tej krajiny tak by mohli byť silnejšími a potom by už bolo všetko stratené. Musím použiť kúzlo oslobodenia. Spojila som ruky a povedala som zaklínadlo. Krypta sa scelila a uzamkla. Iba pravý kúzelníci to dokážu teraz otvoriť. Pán boh pomáhaj nám....“ To bol koniec. Nechápala som čo sa tam mohlo stať. A čo bolo to kúzlo oslobodenia......Najviac ma desilo to ako bolo napísané posledné slovo no skôr písmeno, bolo celé potiahnuté po strane ako keby ju niekto drgol alebo držal. Na strane boli ešte stopy po krvi. Celú noc som oko nezatvorila stále som myslela na to čo sa mohlo asi tak stať, čo to vlastne bolo za ľudí a prečo sú dáke chodby pod našou školou. Nechápala som tomu. Nad ránom som nakoniec zaspala....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kernoxermon
12. 1.januára 2009 20:57
začína to naberať na obrátkach
Napíš svoj komentár