Cesta do Španielska bola zábavná, vždy ma bavilo cestovať. Čítala som si knihu, počúvala mp3-jku a rozprávala sa z rodičmi. Vtipkovali sme o tom že keď prídeme domov tak bude celý dom hore nohami. Roxy a Rina si určite dajú záležať. Keď som si kreslila a popri tom počúvala mp3-ku tak ma úplne zmrazilo. Ten chalan čo na mňa stále dával pozor kým som bola v Japonsku. Ale čo teraz keď budem v Španielsku? Objaví sa tam? Čo keď budem mať problémy? Čo potom?
„Riku?“ Vytrhla ma z myšlienok mamina.
„Huh?“ Pozrela som sa na ňu vystrašene.
„Toto som našla v pošte keď sme odchádzali.“ A podala mi bielu obálku. Nemala žiadneho odosielateľa ani známku nič.
„Mala by si si pospať. Vyzeráš blede.“ Dodala. Ja som si ju moc nevšímala bola som zvedavá čo je tam. Otvorila som obálku a vybrala som biely list. Viem o tebe všetko. Poznám tvoje najtajnejšie sny, najstrašnejšie nočné mory. Viem čo ťa trápi. Ty na druhej strane o mne nevieš vôbec nič ale dôveruješ mi. Nech sa deje čokoľvek nezabúdaj vždy ťa budem chrániť... Len čo som to dočítala som vedela od koho to je. Začalo mi hriať pri srdci. Mal pravdu vo všetko čo tam napísal. Stručné a výstižné. Vždy keď som mala problémy som chcela aby sa objavil, tešila som sa že ho uvidím. Začala som ho pomaly ľúbiť. Cítila som to.
„Nie, netreba. Je mi už lepšie.“ Odpovedala som mamine hľadiac von oknom.
„Kto ti poslal list? Ozval sa tatino. Našťastie zasvietilo červené svetlo znázorňujúce pripútanie sa. Tak sme aj spravili a lietadlo začalo pomaly klesať. Pristávanie bolo trochu hektické ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Vystúpili sme z lietadla kde nás čakal taxík. Naložili nám batožinu, nastúpili sme a vydali sme sa na cestu. Počasie bolo nádherné, slnko svietilo a na oblohe nebolo ani obláčika. Išli sme asi pol hodinu nakoniec sme zastali pred veľkým hotelom. Vošli sme dovnútra a prešli sme k recepcii. Kým tatino vybavoval rezerváciu mňa zaujalo prostredie za hotelom. Cez sklenené dvere som videla obrovské bazény. Otvorila som dvere a vyšla som na terasu. Bola obrovská na pravej aj ľavej strane boli veľké bazény s malými vodopádmi. Veľa lehátiek a veľa priestoru. Pred plotom boli zasadené kvety rôznych farieb.
„Riku, poď!“ Zakričal na mňa tatino od recepcii. Zvrtla som sa a šla som za nimi. Izbu sme mali na najvyžšom poschodí. Otvorili sme dvere do veľkej vstupnej haly. Prešli sme ňou a zaviedla nás rovno do obývačky. Z tadiaľ sa dalo ísť do spálne, detskej izby, kúpeľni a na veľký balkón. Vyšla som rovno na balkón a naklonila som sa dole.
„To je nádhera.“ Povedala som si potichu.
„Riku, preboha čo vyvádzaš chceš vypadnúť?“ Zakričala na mňa mamina.
„Neboj mami!“ Zakričala som jej späť.
„Zvláštne že sa už nebojíš výšok, Riku.“ Povedal podozrievavo tatino.
„To máš pravdu.“ Povedala som potichu. Už som nemala strach z výšok. Vrátila som sa do obývačky a vzala som si veci do detskej izby. Vyložila som si veci z kufra a dala do skríň. Mala som pomerne veľkú a priestrannú izbu.
„Riku, pôjdeme sa pozrieť po meste tak sa obleč.“ Zakričala na mňa mamina.
„Dobre.“ Povedala som potichu.
Vybrala som si šaty japonskými vzormi na chrbte ktoré sa viazali vzadu a biele topánky na opätku. A ako doplnky som si zobrala strieborný náramok a náušnice. Vlasy som si zapla do copu a šla som do obývačky. Na rodičov som čakala asi desať minút. Čas som zabíjala na balkóne výhľadom na more.
„Môžeme ísť.“ Ozval sa tatino s úsmevom na tvári.
„To vám ale trvalo.“ Odvrkla som uštipačne.
„Ako keby sme mi na teba nikdy nečakali však?“ Prišla ku mne mamina dala mi ruku okolo pliec. Usmiala sa som sa. V meste nebolo tak veľa ľudí ako som čakala. Všade boli stánky so suvenírmi, oblečením a inými vecami. Mala som veľmi rada suveníry. Behala som hore dole od jedného stánku k druhému. Rodičia niekedy za mnou ani nestíhali. Najviac sa mi páčili pouličný maliari. Kreslili naozaj veľmi pekné obrazy, ale aj portréty. Zaujímavé bolo že niektorý to striekali sprejmi na grafity. Páčili sa mi aj ľudia ktorý vám do vlasov zalietli rôzne šnúrky a gorálky. Bolo to veľmi pekné. A mohli ste ich aj poprosiť aby vám spravili náramky a náhrdelníky podľa vlastného výberu. Mesto bolo obrovské a veľmi pekné. Ľudia sa stále usmievali a boli zdvorilí. To sa mi veľmi páčilo. Asi po troj hodinovom chodení sme si sadli so zmrzlinami do parku. Veľmi pekné prostredie. Všade palmy zaujímavé kvety a čudné kríky. A samozrejme veľa lavičiek.
„Tak kam pôjdeme ďalej?“ Spýtal sa nás tatino a oblizol zmrzlinu.
„Riku, dáke návrhy?“ Usmiala sa na mňa mamina.
„More. Ešte tam sme neboli.“ A oblizla som zmrlinu.
„To je dobrý nápad, tam sme ešte neboli. Mohli sme tam ísť hneď.“ Povedala mamina.
„Nie to najlepšie na koniec.“ Protestoval tatino.
Ešte sme tam chvíľu sedeli a rozprávali sa potom keď sme dojedli zmrzlinu tak sme sa vybrali k moru. Krásne priezračná voda vlažnej teploty. Piesok bol jemný ale rozhorúčený. Všade v piesku bolo množstvo malých mušličiek. V diaľke bolo vidieť korále. Ľudia sa čvachtali vo vode a smažili na slnku. Bolo tam aj množstvo lehátok so slnečníkmi. Náš hotel bol hneď ne druhej strane cesty stačilo prejsť cez podchod. Pomaly sme sa pobrali do hotela. Cestou sme sa ale zastavili na terase jednej reštaurácie. Sadli sme si na okraj aby sme mali dobrý výhľad na more.
„Tak čo si dáte?“ Opýtal sa nás tatino
„Ja si dám iba červenú vineu.“ Odpovedala som pozerajúc sa na more.
„Nechceš niečo na jedenie?“ Spýtala sa ma mamina.
„Nie ďakujem.“ Odpovedala som s úsmevom.
Prišiel čašník a objednali sme si. Rodičia sa rozprávali medzi sebou a ja..... ja som sa ponorila do svojich myšlienok. Kiež by tu bola Roxy a Rina. A Boby, Deny, Tedy proste všetci ktorých mám rada. A ten chalan ktorý ma vždy zachráni. Kiež by som o ňom zistila viac. Kebyže tak mám tie svoje takzvané schopnosti. Ani neviem aké vlastne mám. Čo mám spraviť aby som na to prišla? A ako ich budem ovládať? Dokážem to vôbec? Dúfam že tu už tie príšery nebudú. A dúfam že si tu nájdem dáku kamarátku s ktorou by sme sa mohli chodiť večer...
„Riku, o čom premýšľaš?“ Vytrhla ma z myšlienok mamina. Tá vždy vedela keď ma niečo trápilo alebo keď som na niečo myslela.
„Ale o ničom mami.“ Odpila som si z vinei čo mi medzitým doniesli.
„Hádam si sa nezaľúbila.“ Podpichla ma s úsmevom na tvári.
„Mami!“ Povedala som rázne a cítila som ako mi červeň stúpa do líc.
„Už by bolo načase sa s niekým dať dokopy, Riku.“ Pridal sa tatino a napil sa z červeného vína.
„Bože a už je to tu.“ Vzdychla som si.
„Dáky pekný inteligentný chlapec by sa k tebe hodil. Samozrejme musí byť gentleman.“ Usmiala sa na mňa lišiacky mamina.
„Mami hádam si niekomu zasa nevolala ako minule. Bože to bol trapas.“ Povedala som znechutene. Minule to bolo strašné zavolala svojej sestre ktorej chodí syn na exkluzívnu strednú školu a pozvala ho k nám. Bože ten bol nafúkaný, stále mal ten jeho nos tak zdvihnutý až som mala miestami pocit že spraví salto vzad.
„Zatiaľ ešte nie, ale..“ Nedokončila vetu lebo som jej skočila do rečí.
„Toto nemyslíš vážne! Kebyže chcem chalana tak si ho nájdem sama. Bože nerob mi dohadzovačku!“ Zvýšila som trochu hlas.
„Riku, nezvyšuj hlas na maminu.“ Povedal vážne.
„Čo už som teenager rozčúlia nás maličkosti.“ Uškľabila som sa na neho.
Mamina aj tatino si naraz vzdychli. Ja som sa začala smiať. Pripadalo mi to strašne smiešne.
„Jáj, Riku. Ty si mi ale prípad.“ Povedala mamina potichu.
„Keby len ja.“ Povedala som potichu s úsmevom.
„Vravela si niečo?“ Spýtal sa ma tatino a odkrojil si z rezňa čo im medzitým doniesli.
„Nie...“ Odchlipla som si z vinei. Potom som sa zahľadela na západ slnka. Čosi krásne, obloha sa hmýrila rôznymi farbami. Vybrala som mamine z kabelky foťák a odfotila som to.
Keď rodičia dojedli šli sme späť do hotela. Konečne som sa prezliekla z tých šiat. Mala som ich rada na krátke nosenie nie na poldňové nosenie. Obliekla som si čiernu sukňu a čierne tričko nad pupok bez rukávovou s kapucňou. Na hrdlo som si dala obojok s krížom a na ruku vybíjaný náramok. Dala som si čierne topánky na opätky a vybrala som sa že si obzriem nočný život, ale tatino ma zastavil.
„Kam si sa vybrala?“ Spýtala sa ma stojací v strede obývačky so zloženými rukami na hrudi.
„Do mesta tati.“ Povedala som rozhodne.
„Ale...“ Chcel niečo povedať ale mamina mu skočila do rečí.
„Veď ju pusti. Dá si pozor.“ Zakričala zo spálne.
„Ach, dobre ale dones mi poštu z recepcii.“ Povedal so vzdychom.
„Haj, haj.“ A už ma nebolo. Nastúpila som do výťahu a šla som dole. Cestou sa výťah zastavil na pätnástom poschodí a nastúpilo asi tak staré dievča ako ja.
„Ahoj, tiež na dovolenke?“ Milo sa mi prihovorilo. Bolo približne tak vysoké ako ja v podobnom oblečení ako ja.
„Áno, ale iba s rodičmi tak neviem ako to tu bude.“ Povedala som s úsmevom na tvári.
„Neboj prežiješ. Tak ako ja.“ Zasmiala sa a podala mi ruku.
„Essie“ Povedala s úsmevom.
„Riku. Kam ideš?“ Potriasla som ňou.
„Do jedného klubu. Nepôjdeš so mnou? Ale je to tam..nooo... povedzme že je to hardcore.“ A zasmiala sa.
„Samozrejme ale musím ešte zbehnúť pre poštu a odniesť to tatinovi. Počkáš ma?“ Akurát sme prišli na prízemie.
„Jasne. Ale pohni si.“ A vyšli sme von. Rýchlo som si vypýtala poštu a odniesla som to tatinovi. A hneď som si vypýtala aj peniaze. Bol trochu neochotný ale nakoniec mi dal.
Zišla som dole a vybrali sme sa do toho klubu.
„Na ako dlho ste tu?“ Spýtala sa ma cestou.
„Dva týždne. A čo vy?“ Odpovedala som jej otázkou.
„Tiež ale my sme tu už dva dni.“ Odpovedala a zahli sme za hotel.
„A takto rýchlo si sa tu zabývala?“ Spýtala som sa s úsmevom na tvári.
„Mne to tu odporučila moja kamarátka ktorá sem chodí každý rok na dva mesiace.“ A lišiacky sa usmiala. „Hneď zistíš prečo.“ Prebehli sme cez cestu a zahli do odľahlej štvrti. Vošli sme do potravín a šli sme k regálu s chladenými nápojmi a tam sme zastali.
„Si smädná?“ Spýtala som sa jej nechápavo. Iba sa zasmiala a dotkla sa red bullu, minerálky mattoni a piva. Automat vedľa sa odsunul.
„Páni, aké tajné dvere.“ Povedala som udivene.
„Tak poď.“ Povedala a ukázala dnu.
„A nezožerie ma tam niečo?“ Spýtala som sa a pokladala som to za vtip.
„Možno nie ak nemáš dobrú krv tak nie.“ Povedala posmešne.
„Ako to myslíš?“ Spýtala som sa jej nechápavo.
„Uvidíš.“ Pošepla mi do ucha a postrčila ma dnu. Vzala ma za ruku a ťahala ma za sebou. Šli sme tmavou úzkou chodbou. Nikde neboli dvere. Dotiahla ma k dákemu chlapovi čo stál pri stole s kartami. Ukázal jej jednu kartu zadnou stranou. Pozrela sa na ňu s úsmevom.
„Červený stôl.“ Riekla rozhodne. On ukázal na dvere. Zvláštne na ňom bolo to že hľadel stále pred seba a ani nežmurkol. Ona ma potiahla za ruku a vošli sme do dverí. Obrovský parket s hlučnou hudbou. Všade bola tma len zopár svetiel hekticky svietilo. Bola tam tma ale nie až taká aby som nevidela veci okolo seba. Po bokoch boli stoly. Išli sme popri nich až úplne dozadu. Tam boli schody, vyšli sme po nich a vyšli sme na balkón. Tam boli na zemi pohádzané vankúše kde tu kreslá a gauče. Na zemi boli poukladané vodné fajky a všade veľa ľudí. Dotiahla ma niekam do stredu k jej priateľom.
„Hej, ľudia toto je Riku a dnes tu bude s nami tak sa k nej správajte normálne.“ Povedala nahlas. A posadila ma ku stene na vankúše. Potom si sadla vedľa mňa. Sedeli sme v kruhu a bolo nás asi desať. Všetci boli v čiernom vyzývavom oblečení. Všetky baby mali sukne alebo krátke shortky. A na vrchu mali malé alebo priesvitné tričká. Všetci mali také zvláštne oči. Také prenikavé a zvodné, proste ste sa do nich museli pozerať. Ale ja som sa nasilu odtrhla lebo to vyzeralo divne.
„Riku toto sú Buddy, Emmyli, Eddie, Alberto, Carmelita, Dario, Dolores, Miguel, Nina, Kyne a Suzzane.“ Išla pekne do kruhu od pravej strany. Každý z nich buď mykol hlavou alebo sa usmial.
„Ale volaj ich takto. Bad, Ems, Ed, Al, Carmi, Das, Doli, Mig, Nia, Kye a Suez.“ Znova šla do kruhu.
„Neviem či si to zapamätám.“ Povedala som trošku zmetene.
„Neboj nič rýchlo si zvykneš.“ Odpovedal jeden chalan hlbokým hlasom, na ten hlas museli riadne letieť baby. A vôbec nevyzeral zle. Taký typ za ktorým sa každá baba otočí. Tuším že sa volal Ed. Keď som sa po nich pozerala tak za každým by som sa otočila a asi nie len ja. Najviac ma však udivovalo to že nad parketom viseli reťaze a laná ktoré boli prichytené o strop.
„Zaujalo ťa niečo?“ Spýtalo sa ma dievča s krátkymi tmavo modrými vlasmi. Asi sa volala Nia.
„Tak trochu. Načo trčia zo stropu reťaze a laná?“ Najprv som si myslela že tí ktorý sú na tomto balkóne na to doskočia a zlezú dole ale bolo to pomerne ďaleko od balkónu a vysoko nad zemou tak som ta vylúčila. Všetci sa na seba s úsmevom pozreli.
„To čoskoro zistíš.“ Povedal záhadným hlasom Bad. Vtedy prišla barmanka a v ruke držala držiak s ampulkami. V nich bola tekutina rôznych farieb. Nahla sa ku mne Essie a povedala, „Červené si nikdy neber inak si daj čo chceš.“ Pozrela som sa na tie ampulky a vzala som si fialovú.
„A čo to robí?“ Spýtala som sa hľadiac na ampulku.
„Každá niečo iné.“ Ozvala sa Suez. Každý na mňa hľadel s úsmevom. Mala som čudný pocit.
„Nie je to droga?“ Spýtala som sa podozrievavo. Všetci sa začali smiať.
„Riku, tu drogy ani nemusíme mať.“ Povedala so smiechom Essie. A vzala si tiež fialovú.
„Neboj nič, všetko je v poho.“ Riekla a hodila to do seba. Potom si aj ostatný vzali ampulku. Väčšinou brali červenú. Pozrela som sa nich. Každý to vypil, nebola som si istá či to mám spraviť alebo nie. Mala sa z toho divný pocit, nakoniec som to ale vypila. Ed mi rýchlo podal vodnú fajku.
„Rýchlo sa z toho potiahni lebo nám tu ešte skolabuješ.“ Povedal naliehavo.
„Ako to..“ Nestihla som to dokončiť a vopchal mi to do úst. Vdýchla som to do seba a začala som sa trochu dusiť. Začali sa smiať ale nebol to posmešný smiech.
„Ešte raz.“ Riekol. Tak som aj spravila, teraz som sa už nedusila. Chutilo to ako melón s mätou. Vyfúkla som dym a oprela som sa o stenu. Cítila som ako mnou prechádza niečo pulzujúce. Srdce sa mi rozbúchalo a cítila som sa plná energie, ale telo som mala ťažké ako auto. Nedokázala som sa postaviť. Pozerala som sa dole a cítila som že každou minútou mnou prechádzala triaška. Bolo to úžasné.
„Prečo som to mala fajčiť?“ Spýtala som sa po chvíli hľadenia do blba.
„Ten kto prvý pije to čo mi a nepotiahne si tak sa nám tu zrúti. Jeho telo to nezvládne.“ Odpovedala Ems.
„Čo je to za alkohol?“ Spýtala som sa znova. Zasmiali sa.
„Tu alkohol nemáme. Toto sú špeciálne látky.“ Povedala Essie.
„Ako špeciálne?“ Stále som sa na niečo pýtala.
„Každá látka je iná. Ty si si nanešťastie vybrala tú najsilnejšiu.“ Uškrnul sa Ed. „Sú to látky na povzbudenie, náladu, energiu a rôzne stimulanty.“ Dodal.
„Kedy sa budem môcť postaviť?“ Spýtala som sa znova. Všetci sa pozreli po sebe.
„Ty si sa pýtala načo sú tie laná a reťaze však?“ Spýtal sa ma Ed záhadne. Iba som prikývla. Postavil sa a prišiel ku mne. Keď stál bolo mu vidieť vypracované ruky, brucho a hruď. Prešla mnou ďalšia vlna triašky. Podal mi ruku.
„Teraz máš možnosť zistiť to.“ A nadvihol obočie. Ledva som mu podala ruku. Vytiahol ma hore. Ani brvou nepohol keď ma ťahal. Keď som stála na nohách cítila som sa ako pierko. Prešiel so mnou k zábradliu. Chytil ma za boky a postavil na zábradlie.
„Čo robíš?“ Spýtala som sa ho hneď. Vyšiel za mnou a ležérne sa postavil. Ja som sa snažila udržať rovnováhu.
„Vieš toto pitie ti dá aj niečo naviac ako je dobrá nálada.“ Povedal a zahľadel sa mi do očí. Zazdalo sa mi že sa mu oči zasvietili na červeno ale mohlo to byť len zdanie.
„A čo také?“ Spýtala som sa hneď. Otočil sa a prešiel ku mne. Nespúšťal zo mňa oči. Po tom zábradlí chodil ako po normálnej zemi. Nahol sa ku mne a pošepol mi do ucha. „Stretnem sa dole.“ Vtedy som už vedela o čo mu ide ale nestihla som zareagovať lebo ma strčil. Mojim telom prešla zvláštna vlna energie. Inštinktívne som sa odrazila od zábradlia a zachytila som sa dvoch reťazí. Opätky som dala do očiek a tak som sa tam držala.
„Môžete ma dať dole?“ Vtedy som si ani neuvedomila že som preskočila viac ako päť metrov. Ed sa usmial a skočil za mnou. Skočil presne ku mne.
„Ako si želáš.“ Zákerne sa usmial a odhákol ma z tých reťazí sa stiahol dole. Podo mnou bolo približne desať metrov voľného miesta. Pretočila som sa a doskočila som na štyri ako mačka. Niekto ma chytil okolo pásu a postavil.
„Tak už vieš na čo to je?“ Spýtal sa ma známy hlas. Otočila som sa na neho a chcela som na neho nakričať že ma skoro zabil, ale keď som sa pozrela na tie oči tak som nemohla. Akoby som mala v sebe blok, veľkú stenu vďaka ktorej som nemohla spraviť čo som chcela. Zasa sa mi zazdalo že sa mu oči začervenali.
„Tak čo keď sme už dole nezatancujeme si?“ Spýtal sa ma hlbokým hlasom. Neviem prečo ale začala som tancovať akoby som bola v tranze. Ale možno to bolo aj tým že hrali jednu z mojich obľúbených pesničiek Infinity 2008. Neviem prečo ale stále som mala pocit ako keby ma niekto podvedome ovládal. Ale mohlo to byť aj tým že som sa nikdy nesprávala tak odviazane ako teraz. Bola som proste len paranoidná nič viac a nič menej. Zrazu som zacítila jeho teplý dych na mojom krku. Až mi nabehli zimomriavky keď som to cítila. Začal ma jemne bozkávať. Nechala som sa. Bolo to vzrušujúce. Ale zrazu som zacítila niečo čudné, čomu som nemohla uveriť. Zuby, ale nie normálne, predĺžené očné zuby, upírske zuby. Až ma striaslo. Chcela som sa otočiť ale nedalo sa prestala som tancovať a stála som tam. Cítila som ako mi behá zubami hore dolu po krku. Jemne škrabkali a šteklili. Prešla mnou ďalšia triaška. Chytil ma okolo pásu a pritlačil si ma na seba. Cítila som ako mu pokojne bije srdce. Zato mne bilo ako splašené.
„Neboj nebude to bolieť.“ Zašepol mi do ucha. A pritlačil mi zuby o krk. Cítila som ako prešli kožou a začal piť moju krv. Začali sa mi podlamovať kolená a padol na mňa útlm. Pevne ma držal v zovretí. Zavrela som oči a pohltila ma tma.
„Riku!“ Počula som slabo moje meno.
„Riku!“ Stále sa opakovala a hlasnelo.
„Riku!“ Počula som ho úplne zreteľne. Otvorila som oči. Videla som nado mnou Essie. Pomohla mi sadnúť si. V hlave mi hučalo ako na ratu.
„Čo sa stalo?“ Spýtala som sa oťapene.
„Po tom ako si vypila ampulku tak ti to príliš udrelo do hlavy a zaspala si.“ Povedala trochu vystrašene. Ja som si spomenula na sen a rýchlo som si chytila krk tam kde ma uhryzol. Ale nič som tam nemala. Uľavilo sa mi bol to len sen. Poobzerala som sa okolo seba. Ed sedel opretý o zábradlie a s úsmevom na mňa hľadel.
„Nie je ti nič?“ Spýtal sa ma nakoniec.
„Iba mi trochu hučí v hlave ale inak v pohode.“ Povedala som a usmiala som sa. Essie mi podala pohár plný oranžovej tekutiny.
„Čo je to? Dúfam že už nič také ako tie ampulky.“ Povedala som a zobrala som si to.
„Nie neboj, je to džús vypi to. Bude ti lepšie.“ Usmievajúc povedala. Tak som aj spravila. Celé som to vypila. Potom som sa zamyslela nad tým snom a pozrela som sa do zeme.
„Deje sa niečo Riku?“ Opýtal sa ma Mig.
„Nie...len... len som mala taký divný sen.“ Povedala som potichu.
„Aký?“ Spýtal sa zvedavo.
„No že som tancovala s Edom a ....“ Nedokončila som vetu bolo mi to trápne.
„A?“ Naliehavo sa na mňa pozrela Suez.
„A...pohrýzol ma. Bol upírom. Viem je to bláznivé.“ Povedala som rýchlo. Na moje prekvapenie sa mi nikto nesmial. Všetci sa pozreli na Eda. Ten sa iba usmial.
„Ja a upír. Aké milé.“ Povedal potichu.
„Je to šialené.“ Povedala som so smiechom. Všetci potom odvrátili pohľad od Eda a vzali si ďalšie ampulky. Zrazu sa postavila Suez a pozrela sa na Eda.
„Môžem s tebou hovoriť?... Osamote.“ Povedala prísne. Aspoň mi to tak pripadalo. Ed sa postavil a šiel za ňou. Šli až na druhý koniec balkóna. A začali sa o niečom rozprávať.
„Nemáte ešte džús prosím?“ Spýtala som sa ich po chvíli.
„Tu máš.“ Podala mi Essie ďalší. Odpila som si a pozrela som sa na tých dvoch. Suez vyzerala akoby na neho kričala. Niečo som matne počula. Dáky rozhovor ale kvôli hudbe som sa naň nevedela poriadne sústrediť. Zavrela som oči a snažila som sa na to zamerať. Počula som už o niečo čistejšie. „Zbláznil si sa? Dočerta veď ona o nás vie! Čo ak nás bude podozrievať?“ Vravel jeden hlas. „Ukľudni sa myslí si že je to....“ Nezachytila som čo povedal druhý hlas. „To máš pravdu ale mohol si aspoň počkať kým to začne účinkovať. A čo budeš robiť ak sa...“ Znova som nezachytila čo povedal prvý hlas. „Neboj nič, nemôže sa...“ Niekto ma drgol tak som otvorila oči a už som nič nepočula.
„Je to dobre Riku? Vyzeráš zamyslene.“ Spýtala sa ma Essie.
„Neboj to je v poriadku. Je mi už lepšie.“ Odpovedala som s úsmevom. „Ideme trsať?“ Spýtala som hneď.
„Myslíš že máš na to dosť síl?“ Opýtal sa ma Mig.
„Jasne prečo nie?“ Vyskočila som na nohy a cítila som sa hrozne silná a plná energie.
„Tak dobre, poď.“ Povedala Essie a postavila sa aj ona a s ňou aj zopár ostatných ľudí.
Zišli sme po schodoch dole na parket. Celú noc som pretancovala, strašne dobre som sa bavila aj keď mi ten sen trochu vŕtal v hlave. Prišla som domov až okolo šiestej ráno. Rodičia ešte spali. Ja som nemala chuť si ísť ľahnúť spať nebola som vôbec unavená. Osprchovala som sa a objednala som raňajky. Pre seba som si objednala sladké cereálie s mliekom a rodičom som objednala toasty s džúsom. Keď to doniesli tak som to rozložila na stole a vzala som si knižku ktorú som čítala. Sadla som si na stoličku a čítala som si. Čakala som kým sa rodičia zobudia. Asi po hodine sa zobudili to som už aj knihu dočítala a pozerala som sa iba von na oblohu a more.
„Riku, aké milé od teba.“ Ozvala sa mamina. Iba som sa usmiala.
„Ako si sa bavila?“ Spýtala sa ma usmievajúc sa.
„Superne mami zoznámila som sa aj s novými ľuďmi.“ Povedala som potichu.
„Kedy si zasa prišla?!“ Povedal prísne tatino.
„Prestaň byť na ňu taký zlý, veď je tu živá a zdravá to ti nestačí?“ Jemne zaútočila naňho mamina.
„Dobre, prepáč Riku. Bavila si sa?“ Spýtal sa milo.
„Veľmi dobre tati.“ Zasadli sme všetci za stôl a naraňajkovali sme sa.
Potom sme sa zbalili a šli sme na pláž. Tam som sa škvarila najprv z jednej strany a potom z druhej. Nakoniec som si šla zaplávať do mora. Plávala som a premýšľala som nad tým čo sa cez noc dialo. Dlho som si nezaplávala lebo mi začala byť zima, tak som vyšla von. Zvláštne bolo že nasledujúce dni som nemala potrebu spať, nebola som ani unavená. Chcela som zájsť do toho klubu ale vchod sa mi už nepodarilo otvoriť. Essie a ani nikoho z toho baru som za celý ten pobyt už nevidela. Pýtala som sa aj na recepcii či tam niekto taký býva, ale skutočnosť bola horká. Odpovedali že nie že v živote o niekom takom nepočuli. Začala som si myslieť že sa mi to všetko snívalo. Posledný deň keď sme už boli zbalený a sedeli sme v taxíku som zbadala Essie ako ide popri ňom. Pozrela sa na mňa a záhadne usmiala. Naštartovali sme a odišli. Pozrela som sa za ňou. Držala si prst na perách a naznačovala mi aby som bola ticho. Všimla som si ešte jej oči, začervenali sa. Žeby to nebol sen? Žeby sa to naozaj stalo? Som upír? Ale svetlo mi nevadí. Ale to ani jej. Čo sa vlastne stalo? Čo je pravda a čo nie? A hlavne prečo?.....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kosmiklove
11. 2.febuára 2010 18:12
pokracovanie nebude? uz rok meskas
Napíš svoj komentár