Ďalší deň bol divný. To čo sa stalo včera večer mi stále vŕtalo v hlave veľmi som tomu nechápala, nemala som ale čas sa tým zapodievať dnes sme mali písať veľkú opakovaciu písomku z angličtiny. S otvorenou knihou idem do školy, cestou si periférne všímam veci okolo mňa. Došla som načas do školy vošla som do triedy, nikto ako vždy. Sadla som si do lavice a učila som sa ďalej. Po chvíli sa trieda začala napĺňať, Roxy a Rina prišli tiež, ale k včerajšku sme sa nevyjadrovali. Opakovali sme si učivo na písomku. Zazvonilo na hodinu a vošla učiteľka. Najprv zapísala kto chýba. Samozrejme chýbal Deny. Potom nám rozdala písomky a postavila sa pred tabuľu.
„Na písomku máte celú hodinu len čo zazvoní mi to odovzdáte. Pripraviť pozor..“ Vtedy sa otvorili dvere a v nich Deny. Celý mokrý v plavkách a surfom zadychčane povedal. „Prepáčte, ale dnes boli búrlivé vlny.“ Začal sa usmievať.
„A je to tu zas.“ Povedala Roxy a podoprela si hlavu rukou.“ Už som videla ako sa učiteľke komicky nadvihuje obočie, to je zlé znamenie za chvíľu vybuchne.
„Tri, dva, jedna..“ Odpočítal Tedy a presne ako povedal „jedna“ sa spustil blázinec. „DENY! ZASA IDEŠ NESKORO JA TI NAVRHNEM PODMIENEČNÉ VYLÚČENIE ZO ŠKOLY!!“ Začala kričať na celú triedu.
„Ale no tak, profka klídek.“ Oprel si surf o stenu ako vždy a sadol si do lavice.
„Už sa to viac nestane, prisahám bolo to poslednýkrát.“ Celá trieda mala z tohto divadielka poriadnu zábavu. Kto by nemal však? Profesorka sa oprela o katedru a chytila sa za hlavu. „Dobre, poslednýkrát. Potom ti navrhnem podmienečné vylúčenie.“ Dala mu písomku a sadla si na katedru.
„Ale dnes si tu tri hodiny po škole.“ To musela byť pre neho katastrofa lebo máme osem hodín a potom musí byť ešte tri hodiny po škole. To už nebude mať dobré vlny na mory.
„Čo to...to mi nemôžete spraviť!“ Vyskočil na ňu.
„Dávaj si pozor na ústa lebo ti navrhnem podmienečné vylúčenie ešte dnes.“ Povedala prísne. Vtedy bol už Deny ticho. Všetci sme začali písať písomku. Vyplnila som všetko čo sa dalo a potom som to odovzdala. Bola som na sekundu presná, akurát keď som jej položila písomku na stôl zazvonilo. Vrátila som sa na miesto a pripravila som sa na ďalšiu hodinu.
„Ach, osem hodín..“ Vzdychla som si. Tento deň sa tiahol ako sopeľ na rukáve. Ledva som sa udržala pri vedomý. Tie hodiny boli čoraz viac nudnejšie a nudnejšie. Konečne posledná hodina, ani poriadne nedozvonilo a všetci boli už von zo školy. Toto bol tak neuveriteľne nudný deň že som skoro skolabovala, chcela som sa dáko prebudiť v tomto teplom slnečnom dni. Prišla som domov zhodila som veci a obliekla som si plavky. Vyšla som na trávnik za dom. Mali sme tam veľký bazén, hneď som doň skočila. Bolo to úplne že perfektné osvieženie v tomto horúcom piatkovom dni. Zaplávala som si štyristo metrov a potom som si ľahla na chrbát vedľa bazéna. Bol to perfektný relax, chcelo by to ešte knihu do ruky. Postavila som sa a šla som do domu. Išla som do obývačky a hľadala som dáku dobrú knihu trvalo mi to pekných tridsať minút. Otočila som sa že vyjdem von a čo nevidím. Zatiahnutá obloha a pršalo.
„Ach, jaj.“ Vzdychla som si. Vyšla som hore do kúpeľni a osprchovala som sa. Obliekla som si staré krátke nohavice a tričko na ramienka. Zišla som dnu a pustila som do domu moje dve dogy. Nenechám ich predsa moknúť von, no nie? Sadla som si na gauč a otvorila som si knihu. Zapla som si pomalú hudbu a pustila som sa do čítania. Bola to kniha o drogách. Volala sa „My deti zo stanice Zoo“, bolo to o deťoch ktoré začali brať drogy a čo to s nimi spravilo. Bolo to veľmi zaujímavé a úplne som sa do toho ponorila. Nevšimla som si ani prichádzajúce auto. Zaregistrovala som len otvorenie dverí, dogy vyzerali pokojné a tak isto pokojne sa aj postavili. Boli to rodičia, rýchlo som sa postavila a bežala som ku vchodovým dverám.
„Ahóóóóóój!“ Vykríkla som hneď ako som ich zbadala. Veď mesiac je dosť dlhá doba, ale väčšinou chodili na takéto dlhé služobné cesty, ale nikdy mi nepovedali kam je to prísne tajné. Rodičia položili tašky na zem a naraz ma objali.
„Ahoj, slniečko.“ Povedal tatino.
„Ako si sa mala?“ Doplnila ho mamina.
„Som rada že ste späť. Ako ste sa mali? Všetko v poriadku?“ Povedala som s nadšením. „Všetko je v poriadku s maminkou sa máme dobre.“ Povedal tatino dvíhajúc tašky zo zeme. „Ty sa nám pochváľ, Riku.“ Povedala mamina potichu.
„Mám sa úplne perfektne, v škole v pohode. Na krúžky chodím pravidelne a aj na angličtinu.....“ Vtedy som úplne zabudla na to čo sa stalo žiadne pavúky, tajné chodby, duchovia, zvláštna sila a ani Chiméry.“...a všetky zvieratká prežili.“ Zasmiala som sa a aj rodičia.
„Pozri čo sme ti kúpili.“ Povedal tatino vyťahujúc malý balíček z tašky.
„Jééé, čo je to?“ A hneď som sa po tom načahovala. Tatino mi to podal s úsmevom na tvári. Vzala som to do rúk a roztrhla som obal. Bola tam malá krabička na šperky. Už som tušila čo tam bude. Pomaly som ju otvorila a....a na čelo mi skočila malá žaba. Trošku som vykríkla lebo som to nečakala. Rodiča sa strašne smiali.
„Dobrý vtip.“ Povedala som smejúc sa. Dala som si ju dole a položila som ju na dres.
„Toto je pravý darček.“ Povedala mamina s úsmevom na tvári podávajúc mi druhý darček. Bola to tá istá krabička len vo vnútri bola nádherná strieborná retiazka s príveskom japonského znaku lásky.
„Ten je nádherný. Ďakujem.“ Povedala som a usmiala som sa. Mamina mi ho potom zapla a presunuli sme sa do obývačky. Sadla som si do húkacieho kresla a začala som sa húpať, rodičia si sadli na gauč oproti mne. Rozprávali sme sa dlho do noci, povedali mi na čom pracujú kde boli a čo zažili. Ja som im hovorila podrobnosti o tom čo som robila kým boli preč.
„Riku, nechcela by sa dať už ostrihať máš ich už veľmi dlhé.“ Zmenil tému tatino.
„Áno, ocinko má pravdu. Čo ty na to Riku?“ Doplnila ho mamina.
„Nie, nechcem a nedám si ich ostrihať mám ich rada takéto.“ Odvrkla som im, nemala som rada keď mi narážali na vlasy.
„Ale veď ich za chvíľu budeš mať až po zem.“ Povedala mamina trochu podráždene mojou reakciou.
„Tak až keď ich budem mať na zemi tak sa dám ostrihať.“ Zívla som si a postavila som sa. „Už je neskoro idem si ľahnúť dobrú noc.“ Povedala som im a vyšla som hore do izby. Pred spaním som sa pozrela na hodiny, bola jedna hodina ráno. Takto neskoro som bývala hore iba keď som sa dlho učila. Veľmi rýchlo som aj zaspala. Ráno, alebo skôr na obed som sa zobudila. Vyšla som z postele osprchovala som sa a umyla. Prezliekla som sa a zišla som dole do kuchyne. Nikdy som nechodievala hneď do kuchyne ale teraz po celom dome rozvoniavala príjemná vôňa. Rodičia varili.
„Dobré ránko slniečko.“ Všimol si ma prvý tatino.
„Dobre si sa vyspala?“ Doplnila ho mamina ako vždy.
„Dobré, áno výborne. Čo to varíte?“ Spýtala som sa ich hneď.
„Boli sme v Česku a mali tam národné jedlo a veľmi nám zachutilo tak sme si vypýtali recept. Volá sa vepřo- knedlo- zelo. Je to vlastne bravčového pečeného mäso alebo kačky s knedľami a červenou alebo normálnou kapustou. Dúfam že ti to bude chutiť lebo nám to veľmi chutilo.“ Povedala mamina krájajúc kapustu.
„Znie to dobre.“ Povedala som potichu a sadla som si na stoličku ku kredencu kde krájala kapustu.
„Aké máš na dnes plány?“ Spýtal sa ma tatino.
„Ani neviem. Uvidím podľa toho čo sa naskytne.“ Povedala som a trochu som sa ponaťahovala.
„Vieš rozmýšľali sme s maminkou že ťa vypýtame na týždeň a pol a pôjdeme na dovolenku do Španielska.“ Povedal tatino a usmial sa.
„Vieš dlho sme nikde neboli ako rodina.“ Doplnila ho mamina.
„Jasné, veľmi rada pôjdem.“ Ožila som.
„A tu máš tvoj druhý mobil.“ Usmial sa ocino a podal mi krabicu s telefónom.
„Jéééda ďakujem.“ Usmiala som sa a vybrala som mobil. Krabicu som zahodila do koša. V ten deň som sa s Roxy a Rinou stretla na kúpalisku a všetko som im povedala.
„A čo tu mi budeme robiť týždeň a pol bez teba? Hmm...?“ Spýtala sa ma Roxy.
„A čo naše schopnosti?“ Doplnila ju Rina.
„Schopnosti?...“ Spýtala som jej nechápavo. Taká som bola rada že rodičia prišli až som zabudla na tie čudné veci čo sa nám stali.
„Jáj jasné už viem čo myslíš...a čo s tým mám ja?“ Opýtala som sa jej znova.
„Musíme predsa trénovať.“ Povedala podráždene.
„A ako asi tak povieš mi? Keď ani nevieme čo za schopnosti máme.“ Odpovedala som jej. „To má pravdu. Rina veď ani nevieme čo ovládame? Ako máme trénovať? Kde máme trénovať a hlavne proti čomu bojujeme.“ Povedala Roxy natierajúc si opaľujúci krém na ruky. Rina si ľahla na chrbát a zavrela oči. Zhlboka sa nadýchla a nakoniec riekla.
„Máte pravdu. Neviem prečo sa s tým tak zaťažujem, sme iba v začiatkoch.“ Ja s Roxy sme sa začali veľmi smiať.
„Čo sa deje?“ Spýtala sa Rina a posadila sa.
„Na čom sa smejete?“ Spýtala sa hneď.
„Rina zlatko dáky starý duch nám povedal že máme isté schopnosti a nič viac. Nevieme ich ani ovládať.“ Povedala som a objala som ju.
„Tak ja idem do vody.“ Dodala som na koniec a postavila som sa.
„Ja idem s tebou.“ Ozvala sa Rina a postavila sa.
„Ja ostanem tu budem sa opaľovať.“ Povedala Roxy líhajúc si na chrbát. Ja s Rinou sme sa vybrali k bazénu. Čupla som si k bazénu a dotkla som sa vody.
„Brrr tá je ale studená.“ Bola naozaj ľadová až mi naskočili zimomriavky.
„Tedy, nie polož ma prosím.“ Počula som spoza mňa. Otočila som sa, Tedy držal na rukách červenú Rinu. Usmiala som sa. Tedy s ňou pomaly išiel do vody a vravel jej nech sa nebojí. Ja som si sadla na okraj bazéna a pozerala som sa na nich. Boli naozaj zlatý hodili sa k sebe.
„Čo na nich hovoríš?“ Ozval sa hlas vedľa mňa. Bola som do nich taká zasnená že som si ani nevšimla kto vedľa mňa sedí.
„Sú zlatý, hodia sa k sebe. Aby sa už dali dokopy.“ Odpovedala som zasnene.
„To máš pravdu. A ako sa máš ty?“ Odpovedal mi hlas, vtedy som zacítila chlad. Ten ma prebral, otočila som sa bol tam Boby. Vtedy akoby som mala blokádu, nevedela som zo seba vypotiť ani slovo.
„Eh...ja..no..hmm...ehm....“ Radšej som sa postavila skočila som do vody. Plávala som na druhú stranu bazénu čo najďalej od neho. Doplávala som tam a chytila som sa okraju.
„Bože to bol ale trapas.“ Povedala som si potichu. Ľahla som si na vodu a nechala som sa unášať. Pozerala som sa na oblohu tento krát tam bolo zopár obláčikov. Rozmýšľala som nad tým ako môžem byť taká neschopná. Len som sa tak unášala a pozerala sa do neba, po chváli som zacítila ako ma niekto zobral na ruky.
„Tak a teraz mi neujdeš.“ Zdvihla som hlavu, držal ma Boby. Ja som z neho nemohla to jeho telo a celkový výzor aj správanie bol božský.
„No odpovieš mi na otázku?“ Opýtal sa znova. Odvrátila som zrak aby som mohla zo seba aspoň niečo vypotiť.
„Ja...ja...čoskoro odídem do Španielska...“ Povedala som nakoniec.
„Čo do Španielska? To natrvalo?“ Vykríkol zo seba tak že sa zopár ľudí otočilo.
„Nemusíš tak kričať...“, povedala som potichu, „na trvalo nie iba na dovolenku jeden a pol týždňa.“ Usmial sa a šiel so mnou ku brehu. Vyložil ma na okraj a potom vyliezol za mnou. „Tak dovolenka čo?“ Povedal a zahľadel sa do vody.
„Prečo si tak vykríkol?“ Spýtala som sa ho teraz ja.
„Teraz budem utekať ja.“ Usmial sa na mňa vošiel do vody a odplával na druhú stranu bazénu. S úsmevom som sa oprela o ruky a zaklonila som hlavu dozadu. Cítila som studenú vodu na prstoch a na nohách, bolo to príjemné keďže slnko veľmi pálilo. Zavrela som oči a nechala som na seba dopadať horúce slnečné lúče. Príjemný relax.... Rozmýšľala som nad všetkým možným. Prečo sa o mňa tak stará? Nikdy si ma nevšímal a teraz toto.... Zrazu ho zaujímam, ale prečo? Nič som nespravila... Nechápem to... A prečo sa tieto divné schopnosti museli prihodiť práve mne? Schopnosti, duchovia, Chiméry, pavúky, tajné chodby a mnoho ďalších vecí.... Nechápem to, prečo ja? Pozrela som sa pred seba. Rina ako sa červená v náručí Tedyho, Roxy ako sa pečie na slnku, Deny ako balí iné baby a samozrejme Boby ako sa niekam zasa vyparil.
„Tento svet je divný...“ Povedala som si potichu sama pre seba.
„Prečo si myslíš?“ Ozvalo sa z vody. Pozrela som sa dole. Vedľa mňa na vo vode pri okraji bola moja spolužiačka Xi Wong. Bolo to milé dievča mala som ju rada ale nie vždy sme sa zhodli v niektorých veciach. Bola tak stará ako ja. Mal veľké svetlozelené oči, veľmi čudné pre Japonske dievča. Ale mala veľmi pekné vlasy, krátke vzadu dlhé vpredu a krásne padnutá ofina do očí.
„Len tak som sa zamyslela...“ Povedala som nepresne a usmiala som sa na ňu.
„Svet nie je divný, to osud nám pripravuje cestičku po ktorej máme ísť...“ Povedala záhadne a odplávala preč. Vždy bola taká... taká zvláštna. „...osud...“ Zopakovala som potichu a zahľadela som sa do vody. Slnečné lúče sa od nej odrážali ako trblietajúce diamanty. Osud... Zistila som že veľa premýšľam, vošla som do tej ľadovej vody a plávala som hore, dole, doprava a doľava. Potom som vyšla von a šla som na deku.
„Vyplávaná?“ Ozvala sa Roxy keď som si ľahla na deku.
„Vysmažená?“ Podpichla som ju s úsmevom na tvári. Otočila sa na mňa.
„Nemyslíš si že si tak trochu drzá?“ Spýtala sa ma s lišiackym úsmevom na tvári.
„Nie, ty usmažené mäso.“ Odpovedala som vyberajúc si peňaženku z tašky.
„Radšej buď ticho ty zmrzlina.“ Odvrkla.
„Áno, to máš pravdu akurát ti ju idem kúpiť na schladenie.“ So slovami som vstala a išla ku stánkom. Premávala som sa tam a naspäť a cítila som plno tých výborných smažených jedál. Dokonca som tu našla aj stánok so sushi. Zbiehali sa mi slinky už len pri myšlienke na sushi. Nakoniec som sa rozhodla že kúpim trikrát sushi, pomarančový džús a ovocné nanuky. Našťastie mi to dali aspoň do tašky. Pomaly som sa vracala na deku. Už tam bola nastúpená aj Rina, no skôr sedela schúlená na deke a Roxy sa jej po sediačky smiala. Došla som na „miesto činu“.
„Tak čo sa tu deje?“ Spýtala som sa hneď z diaľky.
„Nič, len Rininka je nám zaľúbená.“ Povedala so smiechom Roxy.
„Nie som...“ Zašomrala potichu Rina.
„Tak fajn babenky ideme na loďky a tam zjeme tieto dobroty čo som nakúpila.“ A zdvihla som tašku do výšky aby videli.
„Mňam, už som hladná.“ Povedala Roxy a postavila sa.
„No poď Rina.“ Povedala jej rázne Roxy. Rina sa na ňu iba pozrela a po chvíli tichého pozerania na tašku plnú dobrôt sa postavila. Loďky zaplatila Roxy. Nasadli sme na jednu stredne veľkú loďku a vyplávali sme na veľké jazero. Došliapali sme do stredu jazera a sadli sme si dozadu na loďku. Tam som rozložila pochúťky a nanuky som dala do tieňa za sedadlá. „Tak povedz jej čo sa stalo. Pochváľ sa jej Rina.“ Podpichovala ju Roxy s plnými ústami. Rina si vložila kúsok sushi do úst, nadýchla sa a keď dožula potichu riekla.
„On...on...mi .. skoro dal ... pusu...“ Mne až kúsok ryby zabehlo keď som to počula. „Čože ???!“ Vykríkla som na ňu.
„A prečo len skoro?“ Dodala som. Rina sa začervenala a hrala sa s jedlom.
„Lebo...lebo...“ Vložila si kúsok ryby do úst a ďalej sa hrala s jedlom.
„Lebo som...som vykríkla a odplávala som preč...“ Povedala potichu hľadiac dole.
„Čože? A to prečo?“ Rýchlo som jej odpovedala otázkou a vložila som si ďalší kus do úst. Bola som taká napätá akoby som pozerala dáky napínavý film.
„...zľakla som sa...“ Odpovedala nakoniec potichu.
„A čoho? Že ťa uhryzne?“ Podpichovala ju Roxy so smiechom.
„Rina, a čoho si sa bála? Veď ho máš rada či nie?“ Spýtala som sa podozrievavo.
„Ale mám....viac než rada...“ Povedala potichu a vložila si do úst ďalší kúsok jedla.
„Tak kde bol problém?“ Spýtala som sa dojedajúc sushi.
„Ja neviem proste som sa zľakla.“ Odpovedala rýchlo. Iba som pokrútila hlavou a napila som sa z džúsu.
„To nevadí nabudúce sa to podarí.“ Povedala súcitne Roxy a objala ju.
„Páni ty máš aj srdce?“ Podpichla som milo Roxy. Iba sa usmiala. Keď sme dojedli tak sme si rozbalili nanuky. Boli to ovocné nanuky s vanilkou. Boli úplne úžasné, rozplývali sa na jazyku s príjemnou ovocnou chuťou potiahnutou vanilkou. Nakoniec sme dopili džús a ľahli sme si na chrbty vedľa seba na loďku. Loďka sa hompáľala na miernych vlnách jazera, slnko ešte stále hrialo, vietor jemne pofukoval a krik ľudí stále trval. Krásny deň toto. Bude mi to tu chýbať kým budem v Španielsku.... Pomyslela som si s úsmevom na tvári a zavrela som oči. Úplne som tam zadriemala. Zobudila ma studená tečúca voda na mojom tele. Sadla som si a pretrela som si oči potom som sa natiahla. Roxy stála nado mnou s úsmevom na tvári. „Dobré ráno špekačka.“ Teraz podpichovala ona mňa. Usmiala som sa.
„Ako dlho som spala?“ Spýtala som sa ešte trochu ospalo.
„Asi pol hodinu.“ Ozvala sa Rina spredu kde už šliapala Rina do pedálov.
„Fíha..“ Povedala som trochu prekvapene a sadla som si vedľa Riny do sedadla a pomohla som jej.
„Musím sa trochu prebrať.“ Prehodila som len tak.
„Tak to áno čaká nás ešte dlhá noc.“ Povedala s lišiackym úsmevom Roxy. A oprela sa mi o rameno.
„Ako to myslíš?“ Spýtala som sa jej nechápavo.
„Veď uvidíš.“ Povedala potichu Rina. Nechápala som ale radšej som do nich nevŕtala lebo by boli schopné ma do toho jazera hodiť. Keď sme odchádzali z kúpaliska tak mi povedali že sa stretnem o siedmej v „kuro tacu“ v preklade „čierny drak“ je to jeden disko bar. Jeden z mojich najobľúbenejších barov. Ale dlho som tam už nebola kvôli škole. Prišla som domov osprchovala som sa a obliekala som si veci do mesta. Mala som krátku tmavofialovú sukňu, tričko bez ramienok, obojok na krk a čierne topánky. Zišla som dole do obývačky k rodičom. „Idem do mesta prídem o desiatej.“ Povedala som s úsmevom na tvári. Mamina bola schúlená v objatí tatina na gauči.
„Dobre Riku dávaj si pozor. Ale nezabudni v nedeľu odchádzame do školy sme už volali.“ Odpovedal tatino zapozeraný do filmu čo išiel v televízore.
„Dža.“ Ozdravila som sa im a vydala som sa na cestu. Prišla som pred vchod do baru podozrivé ale bolo že tam nikto nebol. Väčšinou bolo pred vchodom aspoň zopár ľudí, ale teraz nikto a ani Rina s Roxy. Chvíľku som čakala a potom som šla do vnútra. Otvorila som dvere, bolo tam úplne ticho a tma.
„Haló?“ Zakričala som do tmy. Vtedy sa svetlá zapli a všetci skríkli.
„Budeš nám chýbať Riku.“ Boli tam všetci moji spolužiaci aj kamaráti a plno neznámych ľudí ale to mi nevadilo. Na strope bol nápis „Budeš Nám Chýbať Riku.“ Bolo to strašne zlaté milé. Všade boli konfety a balóny.
„Ježiš...to ste nemuseli ... ste strašne zlatý.“ Povedala som so slzami v očiach. Vtedy sa na mňa vrhli Roxy s Rinou.
„Budeš nám chýbať *Nene.“ Pošepli mi do ucha. Potom sa pustila hudba a oslava bola v plnom prúde. Samozrejme sme si dali trochu sake do nálady a potom sme sa vrhli na parket. Poriadne sme to tam roztočili. Bol to jeden z najlepších večerov v mojom živote. Perfektne som sa zabavila. Domov som prišla aj tak nad ránom. Skotúľala som sa na gauč v obývačke a zaspala som. Zobudili ma hrejivé slnečné lúče na tvári, pootvorila som oči, slnko mi žiarilo priamo na tvár. Pousmiala som sa, zrazu som začula zakašľanie, ale nie normálne ale také akoby dotyčný chcel na seba upozorniť. Otočila som hlavu. Na sedačke oproti sedela mamina a vedľa nej stál tatino.
„O koľkej si prišla?!“ Spýtala sa mamina prísne. Ešte mi trochu hučalo v hlave a celé telo bolo ťažké.
„Neviem, nepamätám sa...“ Odpovedala som ležérne.
„Mama sa ťa na niečo pýtala tak jej odpovedaj!!“ Zreval na mňa tatino. Až som sa ho zľakla, takéhoto som ho ešte nevidela. Posadila som sa.
„...Ja neviem...“ Zopakovala som.
„Myslela som že keď sme sa na niečom dohodli že to aj dodržíš a samozrejme bez alkoholu.“ Povedala prísne.
„Prepáč, bola to rozlúčka.“ Povedala som oťapene a pretrela som si oči.
„Tak na každej rozlúčke sa ožerieš a prídeš ráno?! Nabudúce to už budú drogy?!“ Vybehol na mňa tatino. Nechápavo som sa na neho pozrela, takéhoto som ho naozaj nikdy ešte nevidela. „Pokoj.“ Ukľudňovala ho mamina.
„Riku, veľmi si nás sklamala. Toto sme od teba nečakali.“ Ďalej do mňa rýpala mamina. „Mysleli sme si že si zodpovednejšia a že sa nebudeš ožierať!“ Znova sa ozval tatino.
„Ale ja som sa neožrala.“ Zdvihla som hlas.
„Ty tu na nás nebudeš vrieskať!!“ Zreval tatino. To už bolo priveľa, prudko som sa postavila. „Kebyže ste so mnou viac ako jeden týždne za dva mesiace tak by ste vedeli že je to normálne, ja som sa k tmou neožrala bola som len unavená z tancovania. A tí ľudia vonku ma poznajú viac než VY! A VY vrieskate na mňa!!“ Teraz som nakričala ja na nich. Pustili sa mi slzy, zvrtla som sa a vybehla som do svojej izby. Tresla som dverami a zamkla som sa. Pustila som si nahlas hudbu a vyšla som na balkón, ľahla som si na kachličky a mala som zavreté oči. Matne som počula hlasy rodičov ale snažila som sa ich ignorovať. Slnko ma hrialo na tvári a vtáčiky spievali. Asi po dákej pol hodine som sa postavila a šla som sa umyť a osprchovať. Rodičia už neboli predo dvermi, počula som ich rozprávať sa dole. Potom som sa prezliekla a vyšla som na balkón a preliezla som zábradlie. Chcela som dole zo šplhať, zrazu sa ale ozval veľmi známy hlas.
„Toto nie je veľmi dobrý nápad...“ Ozval Boby sediaci na okne.
„A sedieť na okne je dobrý nápad?“ Odvrkla som mu.
„Ja si ale viem dávať pozor...“ Odpovedal pokojne. Vo mne to všetko vrelo, bola som poriadne naštvaná.
„No tak to ti bude veriť.“ Odsekla som mu znovu.
„Nerob sprostosti a vráť sa naspäť. Ešte sa ti niečo stane.“ Povedal chladne a zahľadel sa mi do očí.
„Nie, si môj otec. Budem si robiť čo sa mi zachce.“ Vykríkla som na neho a pomaly som šla dole. Jednou rukou som sa držala zábradlia a druhou som sa snažila chytiť odkvapu. Ale nanešťastie som sa prevážila a zároveň sa mi aj šmyklo a padala som dole. Čo teraz? Určite sa mi niečo stane a pôjdem do nemocnice... A potom kázania od rodičov. Nie.. prečo ja? Toto mi prebehlo mysľou, keď som padala dole. Zrazu akoby si moje telo začalo robiť čo sa mu zachce. Samo sa otočilo a dopadla som na nohy ako mačka. Zostala som z toho úplne vykoľajená. Postavila som sa do vzpriamenej polohy a vtedy sa mi zatočila hlava, celé telo mi oťaželo a ťažko sa mi dýchalo. Tackala som sa hore dole a zrazu ma niekto zachytil. Zacítila som strašný chlad. Začala som sa klepať od zimy a zahmlelo sa mi pred očami. Nevidela som kto ma drží ale cítila som sa v bezpečí a nemyslela som si že je to tatino alebo mamina. Zakryl mi oči rukou a cítila som že ma vzal na ruky. Začal do mňa narážať vietor ale iba chvíľu potom som sa ocitla na niečom mäkkom. Pohltila ma tma.... Prebudil ma maminin hlas. Otvorila som oči, nado mnou stála mamina.
„Riku, už sa nehneváš?“ Spýtala sa ma potichu. Pomaly som si sadla a pokrútila som hlavou. „Prehnali sme to, prepáč.“ Povedala objímajúc ma.
„Ja by som sa vám mala ospravedlniť. Už tak neskoro neprídem, prepáčte.“ Dodala som potichu.
„Dobre Riku pobaľ sa za pol hodinu odchádzame.“ Povedala s úsmevom na tvári. Prikývla, potom odišla. Postavila som sa a vybrala som si veľký kufor, nahádzala som si tam všetky potrebné veci a prezliekla som sa do shortiek krátkeho trička a žabiek samozrejme bolo všetko v zeleno čiernej farbe. Zobrala som dole kufor a postavila som sa ku chodbe. Počula som z garáže štartovať auto tak som tam išla. Tatino mi zobral kufor a dal ho do kufra auta. Sadla som si dozadu s mojou rozčítanou knihou a mp3-kou. Tatino zaradil a vyštartovali sme, najprv sme mali namierené na letisko ku súkromnému lietadlu. Autom sme vošli do vnútra a usadili sme sa na svojich miestach. (Aby som nezabudla tak na náš zverinec sa stará Roxy a Rina.) Pripútali sme sa a vyrazili sme na cestu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kernoxermon
16. 1.januára 2009 22:09
len pokračuj
Napíš svoj komentár