Ráno som sa zobudila neskoro. Meškala som na prvú hodinu, najrýchlejšie ako sa mi dalo som sa umyla a obliekla. Vonku bola stále veľká hmla vybehla som von a bežala som do školy. Rýchlo som vbehla na pôdu školy a bežala som k dverám. Dvere boli ale zamknuté a na nich bol vyvesený papier. Stálo v ňom.
„Škola sa na týždeň zatvára kvôli prasknutému potrubiu.“
„Juuuuuuuuuu super.“ Skríkla som. Otočila som sa a pomaličky som sa vracala domov. Cestou domov som premýšľala nad tým prečo sa mi neozvali Roxy a Rina. Ale to ma rýchlo prešlo, začala som premýšľať o tom čo som čítala. Stále mi to vŕtalo v hlave. Kto je to dievča? Alebo už žena? S kade má také schopnosti? Čo sú vôbec zač tie Chiméry? Prečo sú pod našou školou dáke chodby ? Je to vôbec pravda?...... Zrazu som vrátila do reality. Kráčala som už asi pol hodiny a stále som nebola doma. Cesta mi väčšinou trvala najdlhšie dvadsať minút nie to ešte pol hodiny. A ako je možné že som žiadnu osobu nestretla. Nič a nikoho vôbec nič. Nevidela som dokonca ani na domy a tom som stála na chodníku vedľa nich, aspoň som si to myslela. Poobzerala som sa okolo seba, nič som nevidela ale vôbec nič.
„Ako sa mi máš? Dlho sme sa nevideli...“ Ozval sa už mne známy hlas. Po celom telo mi prebehli zimomriavky. Úplne ma striaslo. Hneď som sa otočila na stranu s kade išiel hlas.
„O čom premýšľaš?“ Ozvalo sa znovu ale z inej strany. Hneď som sa tam otočila.
„Čo si tak potichu?“ Ozvalo sa zasa z inej strany. Stále sa na niečo pýtal a podpichoval ma, ale stále sa ozýval z iných strán. Bola som zmetená nechápala som to a ešte som bola aj vystrašená. Naše posledné stretnutie dopadlo dosť divne. Hmla zrazu zmizla, stála som niekde na lúke ale obrovskej lúke na koniec som ani nedovidela. Nikde neboli ani stromy a divne bolo to že tráva nebola zelená ale červená a obloha bola zelená a nie modrá. Obzerala som sa okolo seba, nikde nikoho. Otočila som sa a skoro som vypľula dušu. Pred tvárou som mala tvár tej príšery.
„Hádam sa ma nebojíš?“ Povedal slizkým chrapľavým hlasom. Kto by sa ho nezľakol keď nemal hornú ani dolnú peru a očné viečka tiež nie. Oči mal veľké červené a zreničky malé a čierne. Spadla som na zadok tak som sa vystrašila. Nedokázala som zo seba vypustiť ani hlások, celá som sa triasla. Nevedela som kde som a čo odo mňa chcú. Ničomu som nechápala, vlastne ..... ako vždy. Okolo mňa sa zjavili ostatné príšery vyzerajúce tak isto ako ten predo mnou. Zohol sa a chytil ma za ruku.
„Tak poď moja je čas ísť.“ Ozval sa tým svojím hlasom. Znova ma striaslo, ale vtedy som sa aj prebudila a vzoprela som sa.
„Nie, ja nikam nejdem!“ Zakričala som na neho. On sa iba zodvihol a pritom ma držal. Musel byť riadne silným keď ani okom nepohol keď ma dvíhal zo zeme. Metala som sa, trvalo mi to ,ale nakoniec som sa mu vytrhla. Bežala som čo najďalej od nich.
„Tak ale toto je už priveľa!“ Počula som ako zreval za mnou jeden z nich. Potom som už iba cítila taký zvláštny pocit, čo mi ako keby hovoril.
„Pozor otoč sa. Je za tebou“ Tak som aj spravila rýchlo som sa otočila mierne som rozkročila a pokrčila kolená, ruky som dala prekrížené pred seba ako obranu. Neviem ani ako som mohla byť taká pohotová. A naozaj akurát na mňa letel jeden z nich. Mala som otvorené oči a nebála som sa ho. Bola som ochotná postaviť sa mu. Len čo sa dostal na úroveň pol metra niečo zaiskrilo a odhodilo ho to preč. Vyzeralo to akoby do niečoho narazil. Nechápala som to. Postavil sa so zeme a zaradil sa medzi tých ostatných. Všetci sa otočili na mňa. Uprene na mňa hľadeli ich pohľady boli také prenikavé že som cítila ako ma prebodávajú. Zaujala som bojový postoj. Ako keby telo ovládalo moju myseľ a robilo si čo sa mu zachce. Nikdy som takto nestála a nikdy som takáto pohotová nebola. V jednom okamihu zmizli a v druhom boli všade okolo mňa a aj nado mnou. Jedným som sa uhla a ďalších som odkopla že odleteli pekných pár metrov. Ja som ale svoje telo neovládala ono si robilo čo chcelo. Zrazu som ale zacítila veľkú bolesť v hrudi. Letela som a potom „bum“ , bola som na zemi. Jeden z nich ma udrel riadnou silou. Vybil mi dych istý čas som lapala po dychu. Jednou rukou som sa podoprela a druhou som si chytila miesto kde ma udreli. Znova sa zjavili predo mnou to som sa už nevládala ani postaviť. Iba som zavrela oči. Zacítila som veľký chlad. Začula som náraz do niečoho tvrdého. Otvorila som oči. Predo mnou bola ľadová bariéra.
„Si v poriadku?“ Začula som spoza mňa. Mierne som sa naklonila aby som videla kto to je. Bol to ten istý chalan čo ma zachránil aj pred tým v parku.
„Áno, som len....ma trochu bolí rana..“ Povedala som potichu. Pomohol mi postaviť sa, potom sa obranne postavil predo mňa.
„Nedostanete ju!“ Povedal rázne. Srdce sa mi rozbúchalo keď vyslovil tieto slová. Bol strašne zlatý a navyše ma chránil aj keď som nevedela prečo a kto to vlastne je. Mala som ten zvláštny pocit ako keď sa do niekoho zaľúbite. Pokrútila som hlavou aby som so prebrala. Tí druhý neodpovedali. Boli ticho iba sa na nás v zástupe pozerali. Ich počet sa nečakane z desať násobil. Bolo ich tam strašne veľa všetkých nás obkľúčili.
„Prečo ma tak chrániš?“ Spýtala som sa ho nakoniec potichu.
„...niektoré osoby sú niečím výnimočné a tú výnimočnosť im chcú zobrať druhý, preto musia byť chránené..“ Povedal a otočil sa ku mne.
„Drž sa vzadu a dávaj si pozor, dobre?“ Spýtal sa ma vážnym hlasom. Prikývla som. Bolo v ňom niečo čo ma priťahovalo, ale nevedela som presne čo to je. Okolo neho sa rozsvietila tyrkysová žiara v ruke sa mu zjavil dlhý meč. Prikrčil sa a špirálovito vyskočil do výšky. Z meča mu vyletel obrovský ľadový drak, prešiel medzi mnou a tými príšerami a spravil tam ľadovú stenu. Okamžite mi začalo byť chladne, nikdy som nemala rada zimu. Po chvíli začali z neba padať ľadové ostne poriadne hrubé ostne. Nič som nevidela všade bol prach a ľad, netušila som kde môže byť ten chalan. Pozerala som sa okolo seba nikde som nič nevidela iba veľa ľadu a zeminy. Zrazu ma niekto udrel do tváre vrazila som do ľadovej steny a prelomila som ju. Bol to poriadny náraz na chvíľu mi vybil dych. Cítila som ako keby mi niečo prasklo v ramene. Cítila som ako mi niečo tečie z hlavy. Po tom náraze som bola ale dosť dezorientovaná. Necítila som či som dopadla na zem alebo nie. Zacítila som ako mnou niekto trasie. Pootvorila som oči, držala ma jedna z tých príšer a metala so mnou.
„Vstávaj, vstávaj toto musíš vidieť.“ Ozvala sa. Strašne ma bolela ruka keď so mnou tak drgáňal. Videla som ešte trochu rozmazane, ale zrak sa mi rýchlo vrátil. Oproti mne bol ten chalan ani neviem ako sa volá. Držali ho dve tie príšery okolo nás ich bolo plno, z hlavy mu tiekla krv a nevyzeral najlepšie.
„Teraz sa dobre pozeraj moja milá. Aspoň budeš vedieť ako môžeš dopadnúť keď nebudeš počúvať.“ Povedala jeden z nich. Otočil sa ku mne a ukázal mi ruku. Nechty sa mu predĺžili mal ich asi tridsať centimetrové vyzerali ako z ocele alebo niečoho takého. Nemusela som byť génius a vedela som čo asi chce spraviť.
„Prosím, nerobte to prosím.“ Povedala som prosebne. On sa iba usmial otočila sa k tomu chalanovi a vrazil mu tie pazúry do brucha. Veľmi kričal, veľmi, nedalo sa to počúvať. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. Sklonila som hlavu a začali mi tiecť slzy. „Prosím....dosť...nechajte ho...prosím..“ Žobrala som ako malé dieťa. On ešte začal s rukou hýbať aby ho to viac bolelo, popri tom sa odporne smial. Chalan začal strašne kričať, už som to psychicky nezvládala neznášala som keď niekto ubližuje bezbranným a nevinným. Necítila som strach ani bolesť ale hnev a nenávisť, veľkú nenávisť. Začala som cítiť ako mi stúpa sila cítila som sa byť strašne silná. Okolo mňa sa zjavila červená žiara, nevedela som čo to je a ani ma to netrápilo. Mala som len jeden cieľ zachrániť chalana a popri tom zabiť všetkých čo sa mi postavia do cesty. Cítila som sa byť veľmi ťažká, triasla som sa. Musela som dáko tú záťaž uvoľniť. Prudko som sa vystrela a zrevala som. Tlaková vlna odhodila tých čo boli pri mne najbližšie.
„Ale, ale niekto sa nám tu hnevá.“ Podpichovali ma, ale to som už nevydržala totálne ma vytočili. Cítila som ako sa niečo so mnou deje ako sa niečo na mne mení, ale veľmi som si to nevšímala. Okolo mňa sa začala vytvárať ohnivá špirála, nevedela som ako to robím ale nechala som tomu voľný priebeh, uvoľňovala som to. Špirála sa zväčšovala a oheň zosilňovala. Zdvihla som ruky a prudko som nimi mávla. Oheň sa vytvoril úplne všade kde boli tie príšery. Oheň stále zosilňoval, bolo ťažké zvyšovať teplotu ohňa a zároveň ho udržiavať. A ešte k tomu keď si ani sám poriadne nevedel ako. Jediné čím som si bola istá bolo to že dlho to už neudržím, nevládala som bola som vyčerpaná. Väčšina tých príšer bola už spálená, ale niektorých sa oheň ani nedotkol a to ma štvalo.
„SKAPTE!!!!“ Zrevala som a z celej sily som zabila päsťou do zeme. Zo zeme vyšli veľké ohnivé bodce, ktoré ich nabodali a zároveň sa obrovský kus zeme odtrhol a a prehodil na zvyšok. Po chvíli som sa upokojila, moje telo bolo strašne ťažké, nedokázala som sa udržať na nohách. Bolo mi obrovské teplo cítila som sa ako v ohni. Padla som na zem, ledva som dýchala. Cítila som že mám dáku medzeru v bruchu, dotkla som sa jej a pozrela som sa na prsty. Bola na nich krv a na rukách som mala rezné rany. Nechápala som to ale bolo mi to prakticky jedno chcela som len zachrániť niekoho na kom mi záležalo. Pozerala som sa na to zelené nebo, až teraz som si všimla že tu svieti modré slnko. Bol tak nádherný kontrast farieb že som si nevšímala bolesť. Na oblohe nebolo obláčika, vietor jemne pofukoval. Cítila som ako sa mi okolo tela niečo obmotáva, nebála som sa, síce som nevedela čo to je, ale cítila som že to nebude nič zlé. Zrazu sa mi to začalo obmotávať okolo krku. Po chvíli som uvidela čiernu stonku s listami a žlto-biely kvietok. Zrazu vystrčil hlavu a tenké ruky a nôžky. Začal krásne spievať, ponorila som sa do toho spevu. Nič som necítila žiadnu bolesť, žiadnu horúčavu, žiaden vietor, nič úplné nič. Zavrela som oči a vnímala som iba ten krásny jemný spev. Bolo to nádherné, upadla som do tranzu.....V hlave mi začalo čosi kričať. Bol to neznesiteľný rev, akoby niekoho trhali zaživa. Bol to neznesiteľný rev. Čosi strašné...Zrazu som otvorila oči, niekto ma vytrhol z nočnej mory. Celá som sa triasla počula som len pokojný hlas,
„Neboj, už je to preč, pokoj. Kľud. Tššš.“ Cítila som ako ma niekto drží v náručí. Videla som strašne rozmazane. Po chvíli som sa prestala triasť, cítila som sa v bezpečí. Tá osoba ma potom položila naspäť na vankúš. Postavila sa a pomaličky išla preč.
„Počkaj, kto si?“ Spýtala som sa a pozrela som sa na tú osobu aj keď som skoro nič nevidela. Po chvíli ticha odpovedala.
„..priateľ moja, priateľ...“ Povedala záhadným hlasom. Bola som si istá že je to dievča, približne také staré ako ja. Potom odišla. Nikdy som sa pri cudzej osobe necítila v bezpečí, ale od nej som cítila že mi neublíži. Mala som až pocit že sa poznáme. Ako by sme boli najlepšie kamarátky. Nič som nevidela tak nemalo význam mať otvorené oči. Cítila som sa tam v bezpečí verila som osobám, ktoré tam boli nemala som pocit že by mi chceli ublížiť. Necítila som už bolesť na ramene a nebolo mi ani tak horúco ako predtým, ale bola som stále unavená. Po chvíli som zasa zaspala. Otvorila som oči a neverila som tomu čo vidím. Bola som vo svojej izbe na posteli. Už som videla perfektne, rameno ma ani trochu nebolelo a na tele som nemala ani škrabanec. Postavila som sa a podišla som k oknu. Bola ešte tma, pozrela som sa na hodiny, pol piatej ráno.
„Žeby sen?“ Spýtala som sa potichu samej seba. Vonku už nebola hmla. Myslela som si že to bol len sen....dosť živý sen. Nechala som to radšej tak vrátila som sa späť do postele. Tak rýchlo ako som sa zobudila, tak rýchlo som aj zaspala. Ráno som sa ako vždy umyla, prezliekla a najedla. Vyšla som z domu a šla som pomaly do školy. Slnko pomaly vychádzalo, na oblohe nebolo oblaku, začínal sa krásny slnečný deň. Do školy som prišla o polhodinu pred začatím prvej hodiny. Vošla som do triedy, nikto tam nebol, vlastne ako vždy takto skoro ráno. Sadla som si do lavice a pripravila som sa na prvú hodinu. Vybrala som si mobil a zapla som si hudbu, dala som si sluchátka do uší a sadla som si na okno. Trochu som ho pootvorila a pozerala som sa ako mesto začalo pomaly ožívať. Popri tom som rozmýšľala nad tým snom. Bol to dosť zvláštny sen, bol taký ozajstný....a nereálny. Veď ten náraz by som neprežila....a pochybujem o tom že ovládam oheň a zem veď...veď je to nereálne. A spievajúce kvety? No iste, asi som sa...
„Aaaaa“ Vykríkla som. Niekto mnou trhol a skoro som vypadla von oknom. Vybrala som si sluchátka z uší a otočila som sa. Videla som iba smejúcu sa Roxy.
„Takúto zamyslenú som ťa ešte nevidela.“ Povedala potichu Rina. Roxy sa zatiaľ pučila od smiechu. Zišla som dole z okna, vtedy prišla do triedy profesorka.
„Ufff, tesne..“ Povedala som potichu. Kebyže ma uvidí na okne mám poznámku a ešte som po škole.
„Žiaci, dnes sa vám skracuje vyučovanie. Máte iba päť hodín potom môžete ísť domov.“ Všetci sa tešili, len mne to bolo akési divné. Profesorka bola nezvyčajne milá. Prvá hodina bola matematika. Učiteľ nás nechal nech si robíme čo chceme a nedal nám ani domácu úlohu. Ďalšia hodina bola angličtina, mali sme písať veľkú opakovaciu písomku a nič. Povedala nám že máme voľnú hodinu, ale nech nie sme hlučný. Potom sme mali dvojhodinovku telocviku. Do triedy prišiel učiteľ a povedal že sa nemusíme prezliekať, lebo má veľa práce, tak sme mali zasa voľnú hodinu.
„Nezdá sa ti to divné?“ Spýtala sa ma potichu Roxy,
„Všetci učitelia nám nechávajú voľné hodiny, a sú neobvykle milý.“ dodala.
„Áno, to máš pravdu, je to divné.“ Povedala som potichu.
„Máte pravdu.“ Otočila sa k nám Rina. Prišlo mi na um že by som im mohla ukázať tie tajné chodby pod školou.
„Počúvajte baby, predpokladám že nás profesor nechá samých cez hodinu. Po zazvonení sa vytratíme na chodbu musím vám niečo ukázať. Roxy sa na mňa nechápavo pozrela. Rina vypadala akoby vedela o čom hovorím.
„Nie, cez vyučovanie nemôžeme chodiť von z triedy.“ Povedala nakoniec Rina. Viem že Rina musí všetko dodržiavať, ale že by bola až takáto.
„Ale no tak Rina chce nám niečo ukázať tak pôjdeme desať pätnásť minút nám nič nespraví.“ Povedala Roxy.
„Ale máme to zakázané čo ak nás uvidia, budeme po škole.“ Naliehala Rina.
„Klííííídek moja.“ Povedala Roxy a chytila ju okolo krku. Rina mi pripadala akoby silou mocou nechcela ísť so mnou. Pripadalo mi to akoby vedela o čo im chcem ukázať. Zazvonilo na hodinu. Päť minút po zazvonení prišiel do triedy učiteľ a povedal že budeme samí cez dve hodiny. Len čo zatvoril dvere sa všetci rozbesnili. Hluk, krik, chaos. Takto to vyzeralo cez prestávky a už aj cez hodiny. Postavila som sa a šla som smerom ku dverám.
„Riku, kam ideš?“ Ozval sa hlas ,ktorý som dobre poznala, ale teraz som na neho nebola pripravená. Otočila som sa, stál tam s rukami vo vreckách Boby. Uprene sa na mňa pozeral. „..Prečo ťa to trápi?“ Odvrkla som mu.
„Veď pokoj, ja ti nechcem nič zlé len sa pýtam.“ Povedal pokojne.
„V poslednom čase sa pýtaš voľáko často.“ Povedala som potichu.
„Nechcem aby sa ti niečo stalo.“ Povedal potichu a odvrátil pohľad.
„Čo by sa už len mne mohlo stať? A neviem prečo sa o mňa tak veľmi bojíš? Čo som niečím výnimočná alebo čo?“ Sama som sa na tom nezmysle zasmiala, otočila som sa a šla som von z triedy.
„...niektoré osoby sú niečím výnimočné a preto musia byť chránené...“ Počula som ako povedal Boby. Myslela som si že si robí srandu tak som šla ďalej. Vyšla som na chodbu a čakala som na tie dve, po chvíli sa objavili.
„Tak nám teda ukáž tú záhadu storočia.“ Podpichovala Roxy.
„Veď ty si zo mňa srandu robiť nebudeš keď to uvidíš.“ Povedala som a viedla som ich do skladu kníh. Išli sme úplne dozadu k tým dverám.
„Tu to je.“ Povedala som a otvorila som dvere. Zišla som dole po schodoch k ďalším dverám. „Nemali by sme tu byť. Vráťme sa.“ Naliehala Rina.
„Veď pokoj začína to byť zaujímavé.“ Povedala Roxy. Zaviedla som ich úplne dole a viedla som ich do tej miestnosti kde som našla ten zápisník. Vošla som do tej miestnosti k tej kamennej krypte.
„Tu som našla jeden zápisník, boli v ňom písané divné veci.“ Len čo som to dopovedala Rina na mňa vybehla.
„Nemala si ho z tadeto brať! Všetky veci čo sú tu sú posvätné! Musíš ho čo najskôr vrátiť lebo....“ Vtedy sme začuli piskľavý zvuk, čoraz rýchlejšie sa približoval. Rina sa na nás pozrela, ale nebol to normálny pohľad nikdy som u nej taký výraz nevidela. Výraz bez strachu taký bojovný akoby sa na niečo chystala.
„Poďte rýchlo.“ Povedala rázne a tlačila nás von z miestnosti. Zvuk sa stále približoval, až mi zimomriavky prebehli po chrbte.
„Rýchlo, rýchlo!“ Náhlila nás Rina, nikdy som ju takúto nevidela. Vždy bola utiahnutá a tichá a zrazu toto. Bolo to veľmi divné. Už sme bežali po posledných najdlhších schodoch, ten piskľavý zvuk bol už za nami. Otočila som hlavou to čo som videla ma vyviedlo z miery. Po stene a strope bežali za nami obrovské čierne pavúky, ale neboli to normálne veľké pavúky. Na hlave mali dve veľké oranžové oči, obrovské vytŕčajúce zuby s veľkými kusadlami, šesť čiernych račích nôh a veľké čierno-oranžové telo. Bola som nepozorná a potkla som sa o schod. Nechtiac som stiahla aj Roxy, to sme už boli skoro pri posledných dverách. Videla som ako nás pavúky dobehli a skočili po nás. Rina sa prudko otočila a vystrela ruku, bol tam veľký záblesk skoro mi to vypichlo oči, také to bolo prenikavé. Na chvíľu som nevidela nič, cítila som ako ma niekto chytil a viedol niekam preč. Asi po piatich minútach som začala trochu vidieť. Najprv som videla rozmazane a všetko mi bilo do očí. Nakoniec som začala trochu rozoznávať veci okolo nás. Boli sme na streche školy, Roxy sedela opretá o stenu vedľa mňa a veľmi sa triasla, Rina stála oproti nám. Pozrela som sa na ňu.
„Rina....?“ Spýtala som sa nechápavo. Pozrela sa na mňa, tak ako kedysi keď sa o mňa bála. „Je načase vám povedať pravdu.“ Povedala záhadne.
„Čo to bolo?! Čo to má znamenať?! Ničomu nechápem...“ Povedala trasúcim sa hlasom Roxy a pozrela sa na Rinu. Rina si k nám čupla a objala nás tak silno že som až dýchať nemohla. „Zlatíčka moje, dnes o siedmej u mňa doma. Dobre?“ Povedala milo a cítila som ako mi na krku pristála jej slza. Dlho nás držala takto v objatí a my ju. Mala som ich strašne rada boli mi ako sestry. Vonku svietilo slnko, vietor ani nefúkal a vtáčiky štebotali. Popred oči mi preletel krásny motýľ. Zvonenie na prestávku nás oddelilo od objatia. Zišli sme dole na chodbu a vrátili sme sa do triedy. Sadli sme si na miesta a robili sme to čo vždy, rozprávali sme sa, ale nie o tom čo sa stalo. Nemohli sme riskovať že nás niekto bude počuť. Poslednú hodinu sme mali Japončinu, čítali sme knihu od Christiana Waltera (Viliam Shakespeare). Na domácu úlohu sme mali dočítať celú knihu. Bolo to dosť veľa na čítanie. Po škole som išla do parku cestou som si otvorila knihu a periférne som sledovala okolie. Zapáčila sa mi tá kniha a úplne som sa ponorila do čítania, ale stále som vedela kam mám ísť. Zacítila som chlad, ale veľmi som si to nevšímala.
„Riku.“ Počula som hlas, ktorý som už dober poznala. Stál predo mnou Boby.
„Ty si vzala tú úlohu veľmi vážne.“ Povedala a uprene sa mi pozeral do očí.
„..no páči sa...mi to...“ Povedala som potichu, vždy som mala problém sa s ním rozprávať. Iba sa usmial a šiel ďalej.
„Tak zatiaľ.“ Dodal. Otočila som sa za ním, ale po chvíli som šla svojou cestou. Vyšla som na malý kopček v parku a sadla som si k stredne veľkému stromu. Oprela som sa o kmeň a pozrela som sa na konáre. Nádherne zelené listy sa jemne kolísali pri miernych nárazoch vetra do konárov. Slnko stále jemne hrialo bol príjemne teplý deň. Pozrela som sa na ľudí, ktorý boli v parku. Mamini s deťmi sa hrali na trávniku, zaľúbené páry sa prechádzali popod stromami alebo sa bozkávali. Aj ja by som to raz chcela zažiť. Bol to úplne normálny slnečný deň. Znova som sa začítala do knihy. Bol to pútavý príbeh ale miestami nudný, keďže som často čítavala knihy, tak som ju prečítala pomerne rýchlo. Okolo pol šiestej som dočítala knihu, postavila som sa a šla som domov. Doma som nakŕmila všetky zvieratá moje dve obľúbené dogy, hadíka, pavúčika a mačky. Potom som sa napapala a nakoniec som sa osprchovala a prezliekla. Po celý čas som rozmýšľala nad tým čo nám Rina povie. Jej dom bol asi pätnásť až dvadsať minút cesty. Mala som ešte desať minút času tak som vyšla na balkón a pozerala som sa do vedľajšieho domu. Viem to sa nepatrí tak ale keď som vedela že tam býva Boby, nevedela som si pomôcť. Videla som ho ako leží na posteli a číta Shakespeara. Mal nádherné oči. Potom som ale musela ísť. Odlepila som sa od pozerania na Bobyho a vyšla som z domu. Išla som ďalej po ulici smerom k domu Riny. Cestou, necestou koho nestretnem, Roxy.
„Ahoj, moja.“ Pozdravila som sa jej s úsmevom na tvári. Pozrela sa na mňa a objala ma. „Ahoj. Ja nechápem čo nám chce Rina povedať.“ Povedala potichu a pomaly sme šli ďalej. „Ja to tuším ale nie som si istá. Počuj nediali sa ti poslednou dobou divné veci?“ Spýtala som sa jej. Roxy sa na chvíľu odmlčala, nakoniec sa ale ozvala.
„Nooo....mávam také trochu divné sny, skôr zlé sny, ale sú to predsa len sny a nie skutočnosť.“ Povedala potichu.
„A čo v nich je?“ Zvedavo som sa pýtala ďalej.
„Vždy sa to odohráva akoby niekde......niekde...“ Povedala potichu.
„Budeš si myslieť že som blázon.“ Dodala.
„Nie, nie nebudem práveže mne sa snívajú tiež divné sny. Preto sa pýtam“ Povedala som potichu a pozrela som sa na ňu.
„Tak dobre“ Vzdychla si.
„Odohráva sa to akoby v podsvetí, vidím tam veľa duší alebo niečoho takého, je tam krik oheň, láva, krv. Také depresívne sny. Vždy sa ku mne prihovára niekto, ja mu ale nerozumiem a ani ho nevidím.“ Povedala smutne.
„Chápem.“ Povedala som chápavo. Akurát vtedy sme došli k domu Riny. Roxy zazvonila a po dlhšom čakaní konečne otvorila.
„Kde toľko trčíš?“ Vyskočila na ňu svojsky Roxy. Ostatne ako vždy.
„Ahojte, poďte ďalej.“ Ako vždy si jej narážky Rina nevšímala. Nikto nebol doma. Vošli sme dnu a zaviedla nás do jej izby. Na pravej strane od dvier mala veľké dve skrine, v strede izby mala veľkú posteľ s bielim vankúšom a perinou. Na nich boli ešte anjelské krídla. Oproti posteli mala veľkú plazmovú telku a pod ňou mini vežu. Vedľa posteli pod oknami mala písací stolík s notebookom. Vedľa mala veľké balkónové dvere. Celá izba bola sfarbená do bielo-bledo modra. Všade mala sošky anjelov, holubíc, obrazy Pegasov a jednorožcov. Bola založená trochu nábožensky, aspoň som to z toho usudzovala. Nikdy sa nevyjadrovala k bohu ani k ničomu tomu podobnému. Ja a Roxy sme si ľahli na posteľ a Rina si sadla na stoličku pri počítači. Roxy si dala pod hlavu vankúš a ja som sa oprela o jej brucho. Rina sa na nás zahľadela a potom spustila.
„Mali by ste niečo vedieť, niečo podstatné čo ovplyvní zvyšok našich životov.“ Povedala vážne a ďalej sa nám pozerala do očí.
„Tak hovor počúvame.“ Povedala som napätá tým čo nám chce povedať.
„Najprv vás zoznámim s Abigayle.“ Povedala trochu záhadne a otočila sa na prázdny priestor pred posteľou. Obidve som sa tam pozreli. Videla som tam šedú nejasnú žiaru. Po chvíli sa tam objavili obrysy dákej postavy, po chvíli ju bolo vidieť už čisto.
„Preboha!“ Povedala skoro vykríkla Roxy.
„Nebojte sa ma neublížim vám.“ Povedala Abigayle pomalým tichým pretiahnutým hlasom. Sadla som si a pozerala som sa na ňu. Neverila som vlastným očiam.
„Toto je Abigayle, prvýkrát sa mi zjavila pred mesiacom a pol. Všetko vám vysvetlíme.“ Povedala Rina s úsmevom na tvári.
„Je na čase aby ste už začali a pekne od začiatku.“ Povedala som s nemým výrazom na tvári. Po tých divných snoch alebo realite, alebo čo to vlastne bolo ma už tak rýchlo nevyvedie z miery skoro nič.. Abigayle sa usmiala a potom začala hovoriť.
„O sebe vám poviem len zopár vecí. Volám sa Abigayle som čarodejnica. Teda bola som čarodejnicou, veľmi silnou. Mala som ešte ďalšie dve kamarátky Cassandru a Elizabhet...“ Nestihla to dokončiť lebo som jej skočila do rečí.
„Elizabhet? To ona písala ten denník? Čo sa tam dole stalo? Čo sú to Chiméry? A čo je to kúzlo oslobodenia?“ Vybehla som na ňu s hŕbou otázok. Rina a Roxy sa na mňa iba nechápavo pozreli.
„Ako vidím tak si dosť informovaná o mojej kamarátke. Na všetko ti ale neodpoviem. Určite ti nepoviem čo je to kúzlo oslobodenia, ešte je príliš skoro na to, ale neskôr ti to poviem. Tak teda budem pokračovať. Cassandra a Elizabhet boli tiež čarodejnice ako ja. Všetky tri sme získali schopnosti vo vašom veku. Najprv sme nevedeli ako ich máme ovládať, ale potom nás vyhľadali takzvaný „Lordi“ sú to osoby, ktoré trénujú čarodejnice a ochraňujú ich. Vycvičili nás a ukázali nám ako máme narábať so svojimi schopnosťami. „Lordi“ majú tiež nadprirodzené schopnosti a sú tiež veľmi silný. Postupom času prišiel náš kráľ na to že sme čarodejnice. Najprv nás chcel zabiť, ale potom pochopil že bude lepšie keď mu budeme slúžiť. Samozrejme sme nechceli, ale inak sme nemali ako využiť naše sily iba ak tak v službách kráľa. Tak sme začali pre neho slúžiť. Najskôr to bolo o ničom obrana hradu pred nepriateľmi, vojny a ochrana poddaných. Ale potom sa začalo diať niečo zvláštne, začali miznúť vojaci, ale nie všelijaký tí najsilnejší. Nikto nevedel kde sú a nenašli sa ani ich telá. Po veľmi dlhom pátraní sme prišli na to že pod hradom je tisícky rokov stará hrobka. Neprišli sme na to kto tam je pochovaný alebo na aké účely to bolo vytvorené, ale prišli sme na to že práve z tade prichádzajú naši nepriatelia. Boli ale v podobe veľkých príšer, znetvorených zvierat a Chimér. Chiméry sú mŕtve duše ktoré nie sú zmierené s tým že sú mŕtve. Priahnu po sile, krvi, utrpení a bolesti. Vycítia aká si silná chcú ťa chytiť zabiť a tvoju silu si vziať. Sú silné a veľmi nebezpečné. Zo začiatku sa im treba vyhýbať.“ Prestala hovoriť keď videla že sa chcem niečo spýtať.
„Ako tie Chiméry vyzerajú?“ Spýtala som sa jej potichu. Bola som jediná čo som sa pýtala. Roxy bola bledá ako stena a nevydala ani hláska.
„Sú to vlastne ľudia len nemajú očné viečka, hornú ani dolnú peru, ani nos a majú strašne nepríjemne chrapľavý hlas. Chodia v dlhých čiernych plášťoch.“ Po chrbte mi prebehli zimomriavky a úplne som zmeravela.
„Ty si ich už stretla však?“ Spýtala sa ma opätovne. Iba som prikývla.
„Koľkokrát?“ Spýtala sa znova.
„Asi dva- trikrát....takže to čo sa stalo nebol sen?“ Odpovedala som otázkou.
„Ak si mala živý sen tak nie.“ Sadla som si bolo mi zle, nedokázala som poriadne dýchať. „Nechceš trochu vody?“ Opýtala sa Rina.
„Áno, voda by bodla.“ Povedala som potichu. Roxy ma chytila okolo pliec.
„To bude dobré neboj.“ Povedala potichu.
„Takže všetky živé sny sú pravdivé?“ Spýtala sa prvýkrát Roxy kým bola Rina preč.
„Všetky živé sny spred mesiaca. Lebo od vtedy máte schopnosti.“ Povedala záhadne. Vtedy prišla Rina.
„Aké schopnosti?“ Spýtala sa Roxy.
„Každá z vás ovláda inú schopnosť. Nepoviem vám ktorá akú lebo ani ja sama to neviem. Každá z vás ju bude mať odlišnú ale môže sa stať že ich budete mať aj rovnaké.“ Rina mi podala pohár s vodou. Napila som sa a hneď mi bolo lepšie.
„Ako to všetko vieš?“ Spýtala sa jej Rina. Roxy a ja sme sa na ňu nechápavo pozreli. Ako to že sa ona niečo pýta veď s ňou je už mesiac v kontakte.
„Lebo nám to povedal duch čarodejnice v takom veku ako ste aj vy. Vy budete ale silnejšie. Máte silných „Lordov“, ale nepoviem vám kto to je.“ Všetky tri sme sa na ňu pozreli.
„A proti čomu vlastne bojujeme? Kedy nás nájdu tí „Lordovia“? Čo je to kúzlo oslobodenia? Prečo sa nám nezjavia aj tie dve? Prečo máte anglické mená keď sme v Japonsku? Prečo tu nie sú žiadne hradby po hrade keď tu stál? Prečo máme tie schopnosti práve mi? A čo keď ich nechceme?“ Vykríkla na ňu Roxy.
„...všetko sa dozviete v praví čas..“ Povedala s úsmevom na tvári a pomaly mizla.
„Počkaj! Zjavíš sa mi ešte niekedy?“ Spýtala sa jej Rina. Ona ale nič nepovedala iba zmizla. Všetky som boli ticho po desiatich minútach ticha sa ozvala Roxy.
„Teraz už iba čakať na „Lordov“ a vyhýbať sa Chiméram.“ Iba sme prikývli.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kernoxermon
12. 1.januára 2009 21:21
očakávam pokračovanie, ale rýchlo, pls
Napíš svoj komentár