Srdce na franforce

18. januára...deň zdanlivo ako každý iný...no nebol..nie pre dievča smutne sediace na kraji postele svojej internátnej izby, čakajúce kým odbije štvrť na sedem ráno, aby mohla ísť na autobus domov a zároveň ísť okúsiť trpkú príchuť odchodu a smrti, ktorej tak nevedela a nechcela uveriť, uveriť, že človek, s ktorým prežila tak veľa dní, už nie je a nebude s ňou..už nikdy..

jeden dlhý rok sa jej počas troch nocí a dní odohrával v hlave každú minútu a ona len čakala, kedy ho znovu bude môcť vidieť..škoda však že už len nehybne ležiaceho v rakve..srdce jej zvieralo bolesťou a úzkosťou..vedela, že by si z nej predsa žarty nerobili..nie takéto, a to ju doháňalo k šialenstvu, vedela že už je neskoro, neskoro mu zavolať, napísať, objať ho, pobozkať a povedať mu ako veľmi ho ľúbi..

cestou len neprítomne hľadela z okna, nevnímala, cestu, ľudí ani len svoje slzy stekajúce jej po lícach..plakala..už tri dni len plakala..deň bol pochmúrny, zamračený ako jej duša..

pred domom smútku stretla jeho kamaráta, ktorý jej len ukázal, kde ho môže vidieť..naposledy..keby s ňou nebola jej kamarátka ten pohľad by ju zabil..biela rakva, slzy, jeho zdanlivo utrápená tvár s výrazom spokojnosti a ospravedlnenia sa zároveň, že už ďalej jednoducho nemohol, že už nevládal, hoci bol tak veľmi silný..zrútila sa..kolená sa jej podlomili, srdce rozbúchalo, duša ju tak veľmi bolela..sadla si na kreslo pred to sklo, za ktorým len ležal akoby spal..prehliadala si každý jeho kúsok tváre, rúk, oblečenia..prvýkrát ho videla bez šatky na hlave s vlasmi, vlasy o ktoré ho chemoterapia tak dlho oberala..troška sa nad tým pousmiala, bol presne taký, ako keď ho videla naposledy..krásny..

zrazu ju však prepadol neskutočný amok a zlosť..prečo jej nedovolia dotknúť sa ho!!!!..prečo ho nemôže pobozkať a dať mu do ruky prsteň, ktorý zvierala pevne v dlani..prsteň, ktorý mu mal sľúbiť, že jej naveky ostane v srdci a bude ho ľúbiť až kým ho znova nestretne niekde vo večnosti..sedela pri ňom asi hodinu..asi hodinu sa na neho len nemo pozerala, plakala, nadávala, spamätávala sa z toho čo sa stalo a na čo sa práve pozerá..

obrad nebol dlhý, no jej pripadal akoby trval hodiny..neznáma žena sa snažila o ňom vravieť akoby ho poznala, pritom to všetko boli len hlúpe reči, ktoré sa vravia na každom jednom civilnom pohrebe..hnevalo ju to..keď dav smútiacich a zachmúrených ľudí kráčal v zástupe za rakvou s jeho telom, strašne začalo pršať..spomenula si na jednu priateľku, ktorá jej vravela, že ak bude svietiť slnko, on je šťastný tam kde je teraz, no ak bude pršať, on plače lebo nechcel odísť a je nešťastný..začala plakať ešte viac, pretože vedela, že aj on plače..stekali jej po lícach slzy, ktoré zmývali kvapky dažďa, kvapky jeho sĺz..plakali spolu..znovu po dlhej dobe..už neraz spolu plakali v ťažkých chvíľach, keď mu bolo ťažko a zle..keď už nevládal ďalej vo svojom trápení a v boji s tou odpornou Rakovinou a chcel to ukončiť radšej sám..

tak veľmi sa na neho hnevala v tých chvíľach..modlila sa..celé týždne sa len modlila, len aby mu bolo dobre, aby to radšej vzala na seba a on by bol zdravý..zaľúbila sa, ochotná pre neho spraviť čokoľvek..trpel, ona s ním..bolelo ho, že sa pre neho tak trápi..nechcel jej to dovoliť, ale srdcu sa nedá rozkázať..on to vedel..vedel, že ho ľúbi a on ľúbil ju..no nikdy nemohla byť ich láska naplnená tak ako býva v každom normálnom vzťahu..ich túžba objímať sa, bozkávať a milovať sa však ostala len nevypovedanou túžbou dní, keď spolu nemohli byť, pretože po chemoterapiách bol slabý a neimúnny..čakali len na deň jeho uzdravenia a teraz to bolo všetko preč..teraz ho spúšťali do tmavej jamy, kde naveky bude ležať sám..bez nej..

hodila do jamy prsteň, ktorý mu nemohla dať a potácajúc sa odišla podopieraná kamarátkou, ktorá jej mala robiť oporný bod, no sama potrebovala podporiť..bolo to silné..odišiel tam, odkiaľ niet návratu, odišiel a vzal si veľký kus jej srdca..bude môcť to dievča niekedy ešte niekoho tak veľmi ľúbiť??

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu