Som trochu nervózny.
Pozerám do malého okienka vedľa kasy a v správnom momente nahodím úsmev.
Nie je strojený. Je úprimný, venujem ho sympaťákovi v relatívne nie-tak-drahom aute.
„Dobrý deň. Bude to 4,70.“
Podá mi peniaze, ja mu podám blok.
Čaká na svoje jedlo.
Obzerá sa dozadu, do rady áut a jeho spolujazdec mu niečo šepká.
„Nemáte pero?“
Opýta sa. Prikývnem a podávam mu ho. V duchu už tuším čo sa bude diať.
Papierová taška s jedlom prechádza oknom auta a ja zachytím časť textu písaného na zadnú stranu výdavkového bločku: ,Ahoj. Chcel by som ťa pozvať na kávu, ale zdá sa, že nemáš čas. Tak som to vymyslel... ,
„Môžete mi nablokovať jednu kávu a dať ju s týmto odkazom slečne za nami?“
Pozriem na manažérku, tá sa len jedovato opýta či tú kávu aj zaplatia.
„Dobrý deň.“
Hovorím PEKNEJ slečne v nasledujúcom aute. Vyplatím jej objednávku a dodám:
„Ten mladík v aute pred vami Vám zaplatil kávu a posiela tento odkaz.“
Podávam jej extra nápoj a papier s jeho telefónnym číslom.
Dievča si vezme kávu, poďakuje sa, pozrie na blok, prevráti očami, položí si ho na miesto spolusediaceho a odchádza.
„Asi sa jej to stáva často.“
Dodá manažérka a kúzlo momentu sa vyparí.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
prvú polku som prečítala asi 10krát kým som pochopila, že rozprávač (či ty) je predavač
Napíš svoj komentár
myslim ze vacsina zien by sa takejto originalite potesila