Cítim vďaku a strach. Veľkú vďaku... Obrovský strach. Vo svete umierajú ľudia. Padajú bomby. Vybuchujú sopky... Strácajú sa deti. A ja niekedy nedokážem len tak ležať v posteli objímajúc svoju dcéru, počúvajúc dýchať svojho muža a chrapat psa, bez toho aby som necítila tu bolesť. A vinu že nerobím dosť, že si nezaslúžim čo mám. Strach kedy sa to pokazí. Úzkosť. "Buď vďačná za to čo máš a užívaj si každý deň..." Snažím sa počúvať svoje racio... Je múdre a kadekomu dobre poradí. Ale niečo vo mne má strach mu uveriť. Vníma tu nespravodlivosť. Dopijem kávu, zacvičim si jogu, vezmem malú do škôlky... A v kancli s druhou kávou nasadím masku sebavedomej ženy, ktorá žije v súlade s realitou že. Úzkosť prenechávam tmavému ranu...teda chcela by som... Akurát sa pritom pristihnem ako googlim či krídla pomoci nehľadajú dobrovoľníkov. 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tequila  14. 11. 2023 17:14
toto poznam, tiez si uvedomujem, kolko stastia ma moja rodina, akoze my s otcom a mamou. ked vidim vsetky tie globalne katastrofy, ktore sa na ludstvo rutia; ked pocuvam vsetky tie osobne katastrofy, co zaziva moje okolie... my sme stale spolu zivi a zdravi. ved to je priam zazrak. a tiez mam pocit, ze si to nevazim dostatocne
Napíš svoj komentár