Nikde na uliciach nikoho nebolo. Všade prázdno, každý sa tešil so svojou rodinkou pri slávnostnom stole. Naozaj však každý? Znenazdajky sa na ulici vynorila osamotená postava zababušená v teplej ale starej bunde. Do tváre jej nebolo príliš vidieť pretože si kryla tvár čo najviac oproti fúkajúcemu vetru, no dalo sa rozpoznať, že to je žena, alebo dievča. Nikam sa však neponáhľala, za žiadnymi blízkymi, za žiadnou rodinou. Nevravím, že bola sama. Rodinu mala, no dávno ich nevidela. Naposledy pred dvomi rokmi sa s nimi škaredo pohádala a odvtedy si odišla žiť svoj vlastný život. No odvtedy cítila, že jej niečo chýba. Každý deň rozmýšľala, či sa vrátiť a či nie. Ani teraz nemala nasmerované za rodičmi. Proste bezcieľne blúdila, občas nadvihla zrak a cez okna hľadela na šťastné rodiny.
Jej krásnymi zelenými očami pretekali kvapky sĺz. Nemohla sa ubrániť smútku ani v tento šťastný deň pre všetkých okolo nej. Okrem nej. Nohy jej blúdili po meste a myšlienky hlavou. Sneh jej chrupčal pod nohami a snívala o krajšej realite.
Či to bolo intuitívne alebo cielene, naraz ju vyrušilo zvonenie kostolných zvonov povedľa nej. Vstúpila do kostola, prežehnala sa a sadla si do lavice netušiac koľko tu strávi s rukami vzopätými v päsť. Nevdojak znova pocítila slzy ako jej stekajú po lícach. “Bože, odpusť, “pomyslela si: “odpusť mi za to, čo sa stalo, odpusť, že som bola také hlúpe dievča...“. Chvíľu tam len tak sedela a rozmýšľala nad tými slovami, keď z ničoho nič sa ozval hlas v jej vnútri. Niečo ako jej vlastné druhé ja alebo svedomie. „Ešte nieje neskoro. Máš možnosť zmeniť, čo si pokazila. Máš možnosť napraviť sa. Zachrániť sa.“ – „ Ale, čo ak..? “ odporovala si. – „ Ľutuješ to, čo sa stalo to je najdôležitejšie a prvý krok k zmene.“
Dievča nevedelo, prečo ale vedela, že jedinú správnu vec urobí, keď dá na radu svojej mysle. Chce aby sa tieto zlé časy skončili už nadobro. Zdvihla sa hoci hlavou jej vŕtalo, či to bol jej druhý hlas alebo k nej prehovoril samotný Boh. Vyšla z kostola a tentoraz sa náhlila určeným smerom k domu jej rodičov. Drala sa naprieč vetru a hustému sneženiu akoby ju samotná zima nechcela pustiť ani o krok ďalej.
Myšlienky jej vírili hlavou a už ani nesledovala okolie, pomaly behom bežala naprieč mestom, domami s tými vyzdobenými ozdobami, ktoré jej teraz pripadali veselšie ako predtým. Všetky hviezdy akoby jej svietili na cestu. Už bola len pár ulíc od toho miesta. Od toho miesta, kde vyrastala, kde žila a kde bol vždy jej pravý domov. Jedna ulica. Za chvíľu bude tam, už videla ten domček nie príliš veľký. Oproti okolitým domom nebol až tak vyzdobený skôr pôsobil nejakým smútočným dojmom. Prešla cez ulicu a ocitla sa pred známym miestom svojho žitia. Vyšla po schodoch hore k dverám.
Drkotala ňou zima a znova menšie pochybnosti udalostí nasledujúcich chvíľ. Váhavo stála v zime s prstom vystrčeným zazvoniť a potom si spomenula na tie slová. „Ešte nieje neskoro! “ A to ju utvrdilo konečne definitívne. No nestihla však ani zazvoniť a dvere sa skoro vyvalili von a v nich stáli jej dojatí rodičia. Otec s jemnými plešivejúcimi šedivými vlasmi a mama s padajúcimi slzami do bieleho snehu. „Dcérenka moja! “ Mama ju pevne objala. Niekde vedľa začali hrať koledy a ulicou sa niesla príjemná melódia. Všetko bolo tak ako malo byť a už aj za tými poslednými dverami sa mohli začať skutočné Vianoce, sviatky pokoja a lásky, sviatky strávené v kruhu svojich najbližších.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
7. 6.júna 2009 15:21
píšeš krásne, ale rob aj odseky, bude sato prehľadnejšie čítať...môže byť, že aj to ľudí odradí od prečítania takéhoto parádneho príbehu
Napíš svoj komentár