Pohreb

A je to za mnou. Posledná rozlúčka so skvelým človekom. Starký zomrel nedeľu, pohreb sa konal včera o 14.30. Keď som sa to dozvedela nechcela som tomu veriť. Bol síce v nemocnici a vraveli, že to je zlé, ale na smrť sa nedá pripraviť.
Bol to ťažký deň. Starká na liekoch, vždy keď jej ho niekto pripomenul tak sa rozplakala. Nevedela som ako ju mám utešiť, tak som ju ja a aj ostatný radšej nechávali nech sa vyplače, nech to nedusí v sebe. Stále mi to nejako nedochádzalo, že ho už neuvidím ako zaspáva na stoličke, ako má telku pustenú naplno, ako sa s každým háda o politike...
Až keď sme boli v dome smútku na cintoríne a ja tom ho videla v rakve obsypanej bielymi kvetmi tak mi to došlo. Smrť je taká konečná, neodvratná. Vyzeral akoby sa usmieval, neviem či ho tak nastavili tí čo ho pripravovali alebo umrel s úsmevom na perách. To sa mi zdá menej pravdepodobné, preto som vďačná tým ľuďom, ktorý týmto spôsobom aspoň trocha potešili pozostalých.
Obrad sa konal, našťastie, v maďarčine takže som nič nerozumela a nemusela počúvať kňazov, ktorí ospevovali Boha. Pomalým krokom sme sa po skončení omše presúvali k miestu posledného odpočinku. Bolo tam mnoho ľudí, starkého mal každý rád. Keď truhlu vložili do zeme, myslela som že sa starká zosype. Ale je to tvrdá žena a zvládla to.
Pre mňa bol najhorší okamih, keď potom ako sme mu tam hodili nejaké kvety začali truhlu zasypávať. Ten strašný zvuk keď prvá lopata hliny dopadla na veko truhly....Nezabudnuteľné, strašné...
Neviem si predstaviť ako sa cíti starká. Vyše 50 rokov s ním zdieľala svoj život. Vychovali deti, starali sa o vnúčatá, dožili sa aj jedného pravnúčaťa. Bol to pekný život a ako sme po pitve zistili, keby starký nebol taký silný, aj o niečo kratší.
Chcem vzdať úctu mužovi, ktorý ma naučil mnohé a vďaka ktorému som aká som, lebo nebyť jeho láske ku zvieratám ktorej ma naučil, bol by zo mňa iný človek.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu