A ja mám zas dieru v hrudi, takú ako pár mesiacov už nie.

Ležím v tme. Počúvam ticho a Radiohead.
Tak klišé a tak apatické.
Svetlá behajú v tme po plafóne.
A ja mám zas dieru v hrudi, takú ako pár mesiacov už nie.
Je stále väčšia a požiera všetko zo mňa.
Veci čo milujem, všetky po jednom.
Už na nich nezáleží, lebo necítim. Nič necítim.
Utekám vonku v tej hroznej zime.
Ľadový vietor ma tlačí dozadu.
Dávam si dole rukavice. Len aby som sa presvedčila, že ešte niečo dokážem cítiť.
Zimu, chlad. Mrznú mi prsty. A ja si to užívam, lebo po dlhej dobe je to aspoň nejaká pripomienka toho, že som človek. Prechladla som. Mám horúčku a ležím v posteli. Ďalší pocit! Je mi pod psa, ešte viac ako zvyčajne. Snažím sa vytrhnúť z tejto apatie. Snažím sa. Nemám slzy. Nemám nič.
Snažím sa postaviť to celé odznova. Každodennú rutinu a žiadne výhovorky. Len aby som fungovala, lebo nie je nič horšie ako prestať. A ja neprestávam. Dokonca sa väčšinu dní dobre zabávam. Robím veci, čo som už dlho nie. Ale viem, že to nie je v poriadku. Viem, že niečo je zle. A ja to nechcem cítiť, vyhýbam sa tomu. Myšlienkami krúžim dookola. Ale nikdy sa toho miesta nedotknem. Ešte neprišiel ten správny čas. Nemôžem. Tak tú dieru zakrývam všetkým možným, len aby som nemusela.
A čakám. Keď sa budem môcť na seba opäť pozrieť do zrkadla.
Keď si odpustím. Keď sa prestanem dusiť.
A vyberiem si konečne, čo chcem.
Prepáč. Prepáč a prepáč.



Wait for me. I´ll come back.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu