A po viac než 4 mesiacoch mi to stále nedochádza...

Dlho sa odhodlávam napísať tento blog a vlastne hocičo iné. Pretože som prestala písať. Nemohla som. Nevedela som nájsť slová. Alebo som si asi naivne myslela, že kým o tom nenapíšem, tak ako by sa to ani nestalo.

Nepočúvam Linkin Park, lebo mi ťa to tak strašne pripomína.
Na tvojom pohrebe som sa snažila usmievať cez slzy, lebo viem, že tak by si to chcel.
Vždy keď idem po tme vonku, pozerám sa na nebo a rozmýšlam kde si.
Kam si zmizol, kde si ak nie si tu.
Každý deň, mi na fb svieti tvoje meno. Ty mi už však neodpíšeš aj keď ti píšem takmer každý deň.
Naivne sledujem tvoj profil, ale okrem timeline, ktorú by si tak strašne neznášal, sa tam nezmenilo nič.


Neviem to rozdýchať, asi ešte stále prechádzam fázou popierania.
A keď si len predstavím celú budúcnosť predo mnou a keď si predstavím, že ty tam nebudeš. Ani v ten ďalší deň. Ani ďalší rok. A ani žiadny iný, tak mi dochádza dych.
Iba kričím do vankúša a zaspávam so slzami každý druhý večer.

A slová chýbaš mi, ani zďaleka nevyjadrujú to, čo cítim naozaj.
Dieru v duši.
Zostávam, snažím sa zostať silná pre teba.

Bol si ten najveselší človek akého som poznala. Bol si môj najlepší priateľ. A ja som bola tvoja najlepšia priateľka.


Nikdy sa to nezmení.

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu