Chcem aby si sa ma dotýkal. Si ten najkrajší človek akého som kedy videla. Prestanem písať, prisahám...

Chcem aby si sa ma dotýkal. Si ten najkrajší človek akého som kedy videla.
Prisahám.

Stále je teplo. Mala by som asi povedať, že konečne. Tak som sa ho nevedela dočkať. A teraz poctivo hľadám každý kúsok tieňa. Nechápem sa. Vietor mi lezie do vlasov a ty si mi zakázal zopnúť si ich. Vlastne, asi by som o tebe ešte nemala písať. Teda, nemala písať vôbec. Nikdy. Nikdy nikdy. Lebo ako náhle to napíšem, ono sa to zničí, odíde, ujdeš, spadneme, zmizneme. Jednoducho už viac nebudeme. Ale tento raz nie. Nie. A ak áno. Prestanem písať. Prisahám.

A vlastne ani neviem čo mám napísať o tebe. Poriadne ťa ani nepoznám. Môj cudzinec. Verím, že patríš len mne, ale je to tak aj v skutočnosti?
Náš zovňajšok odráža našu dušu a ak to nie je len ďalšia somarina, tak... Chcem ťa. Áno ja viem. Je to len zopár dní. Doslova. Ale už teraz viem, že si moja letná pesnička, moja bolesť... cítim ťa, dýcham ťa, nepreháňam... Ja neviem.


_______________________________________________________________________-



Prisahala som, že prestanem písať. Mám? Ja plním sľuby. Vždy. Aj keď som len ďalší blázon. Tentoraz som však spravila kompromis. Niečo za niečo. Neprestanem písať, nie. Prestanem veriť v teba. Nás. Jeho. Ich. Už som doverila... Neviem na ako dlho. Ale asi je ten správny čas vynoriť hlavu spod tej vody, spod hladiny, vyjsť z bubliny a žiť. Aj keď niekedy nie je čo. Aj keď mi zas bolo všetko zobraté. Zas som prázdna a určitú chvíľu potrvá kým sa naplním. Tak zatiaľ budem len ďalej bezvýznamne písať... A čakať...

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu