Mo0e
3. 6.júna 2010 13:32
Každé zakopnutie a tie premočené tenisky. O tom nikdy nikto nehovorí ani nepíše. Dokonca ani ja.
Ku koncu mája bolo vždy upršané počasie a my sme sa brodili hore kopcom naprieč lesom bohvie kam. Absolútne mi to nevadilo. Mala som MP3-ku v ušiach a úspešne sa mi darilo odignorovať ľudí okolo mňa. Akoby som tu bola sama. Tak ľahko sa tu verilo tomu všetkému. Vlhký vzduch sa mi dostával do pľúc a ja som až cítila chuť toho lístia a papradia. Neverila som vlastným očiam a srdce mi bilo stále rýchlejšie. Každý krokom som bola čoraz viac presvedčená o tom, že je to pravda. Uverila som tomu, verila som tomu že existujú. Vytvorila som si svoju vlastnú realitu. No a čo, že jej nikto nerozumie a nikto ju nevidí? JA som tu šťastná. Bola som tam, tak šťastná.
Sama a predsa s nimi. Vedela som, že ma sledujú. Bola som prípad pre psychológa len preto, že som odmietala vidieť a cítiť tento svet tak ako vy? Páčilo sa mi byť inou, utekať slobodne po lese, váľať sa v lístí. Rozprávať sa s nimi. Veriť im. Dokonca byť jednou z nich.
Chcem to vrátiť naspäť. Každé zakopnutie a tie premočené tenisky. O tom nikdy nikto nehovorí ani nepíše. Dokonca ani ja. Všetky tie štípance od komára, doškrabané nohy, modriny a otlaky. Dokonca aj tie. Ak je to to, čo ma urobí šťastnou....
A ja viem že áno...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
udy1
4. 6.júna 2010 02:22
najsmutnejší je na tom . ten minulý čas
Napíš svoj komentár