Keď to proste nejde

Písanie mi pomáha. Vždy. Dôležitejšie však je začať písať. Niekedy to neviem pomenovať a len sa to vo mne kopí a som zúfalá. Potrebujem to dostať von, nech sa mi uľaví.

Chcela som napísať o tom aká som stále naivná, že verím v dobro ľudí a chlapov. Že ostatných posudzujem podľa seba a automaticky predpokladám, že u nich to je tak isto ako u mňa, s citmi, emóciami. Chyba!

Chcela som aj o tom, že sa trápim a sere ma to! Neviem vypnúť ten hnev v sebe, neviem vypnúť tie emócie a neznášam sa za to. A v konečnom dôsledku už ani neviem prečo mi je tak nahovno. Logicky som si to vysvetlila odôvodnila, ten pocit však neodchádza.

Preto som to chcela nonšalantne zaobaliť do metafor a mojich šifier. Dnes však nemám dosť slov. Som nasratá na seba, neskutočne. Že si všetko pripúšťam tak blízko k telu, že sa vždy do všetkého namočím a keď už do niečoho idem tak vždy na milión percent a potom som len sklamaná, sklamaná a sklamaná. A cítim sa takto pod psa. Lebo očividne vždy ťahám za ten kratší koniec.

Viac menej je to vonku, tak idem čakať na ten blažený pocit uvoľnenia. Snáď príde čím skôr.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu