Vyšiel som z jej spálne a zamieril do obývačky. Starší televízor bol celý od prachu. Neznášala ho. A práve preto, si podľa jej teórie, nezaslúžil dostatok pozornosti a jej času, aby ho čo i len utrela vlhkou handrou. Mojou najobľúbenejšou vecou bol však bublifuk. Posledné lúče dopadali cez obrovské južné okno priamo na gauč a zelená kvetinová tapeta nabrala krásny oranžový nádych. Vytiahol som našu platňu a dal do gramofónu. Yann Tiersen, vraj novodobý Chopin. Pieseň sa pomaly rozvíjala. Fúkal som bubliny a sledoval tú nádheru. Noty vyskakovali priamo k nebu a tancovali, kĺzali po slnečných lúčoch. Nechal som sa unášať jej vnútorným svetom. Cítil som jej prítomnosť...
Keď už odišiel aj posledný kus tepla z obývačky, presunul som sa do kuchyne. Na okne pestovala bazalku. Tonu bazaliek. Len som ich pohladil a moje ruky voňali po rajčiakoch. Bol čas odísť. Onedlho sa vráti. Zúrila by. Zúrila by vôbec? Márne som hľadal výhovorku, hocijaké odôvodnenie zostať. Nebolo to správne.
Upravil som po sebe zahnutý roh koberca a odišiel. Kľúč som schoval hlboko do zeme črepníka a starostlivo zahrabal. Zbehol som dole schodmi a pripadal si ako zbabelec. V hlave mi stále hrala tá známa melódia dookola a bubliny praskajúce o ostré hrany lúky. Ďalej som bežal dole ulicou, cez podchod doprava až na koniec. Zúfalo som vo výťahu stláčal gombík s číslom štyri. Nechcel sa pohnúť, práve teraz, keď som netúžil po ničom inom na svete, ako byť zavretý v mojich tridsiatich šiestich metroch štvorcových a tváriť sa akoby som neexistoval. Nezostávalo mi nič iné ako zas utekať.
Ráno keď som vstal, želal som si aby to bol iba sen.
Štyri hodiny poobede, ja sa hrabem v črepníku a pripadám si ako blázon. Prehrabal som dokonca aj ten druhý a stále nič. Zem som mal snáď už aj za ušami. Nemôžem byť takýto zúfalý, nemôžem. Hlesol som na rohož a zhlboka vydychoval. Nemá to cenu. Je to iba ďalšie znamenie, že tu nemám čo robiť. V úvahu pripadali iba dve možnosti. Prvá: Zistila, že som tu včera bol a kľúče si začala schovávať na iné miesto. Druhá: Možno ma včera videla tá zvedavá suseda z bytu oproti, kľúč vyhrabala, odložila ho do porcelánovej misy na kredenci, ktorú rozbil jej synovec, keď sa načahoval po cukríky. Kľúč následne spadol pod koberec, kde ho našla upratovačka, ktorá si dala spraviť kópiu a originál strčila naspäť pod koberec. Neskôr však zistila, že nepasuje ani do jedného z trezorov Zvedavej susedy a tak ho vyhodila do odtoku.
Ale je tu ešte tretia možnosť. Čo ak je doma? Čo ak práve teraz počuje ako jej funím na rohožke? Čo ak cez kukátko na dverách nedovidí dolu a bojí sa až príliš, aby otvorila dvere? Po čele sa mi začali kotúľať obrovské kvapky potu. Nie, ona sa nikdy nebojí, už by ma dávno prášila z metlou, kebyže vie, že som tu. No dobre, možno preháňam. Ale otvorila by.
Zvuk kľučky sa ozval po celej chodbe. Nebola to však ona, ale Senilný dedo od vedľa. Pozeral som sa mu do tváre a on iba zaostroval cez svoje silné dioptrie. Musel som vyzerať komicky. „Á, to si ty!“ ozvalo sa po chvíli. Nemotorne som vstal a oprášil sa od zeme. „Dobrý, ujo!“ zvolal som asi až príliš nadšene. Adrenalín mi koloval v krvi a nedokázal som kontrolovať svoje emócie až tak dobre. „Nie je doma...“ podišiel ku mne a usmial sa. „Áno, ja viem... Hm... Chcel som na ňu len počkať, viete a v tom mi vypadol kamienok z vačku, tak som ho hľadal...“ Chvíľu som v jeho tvári zbadal úporné sústredenie, následne sa však uvoľnil a čelo sa mu narovnalo. „Chlapče a vieš, že ona nie je doma?“ zas ten jeho „ledabolo“ výraz v tvári a bledé oči, plné pochopenia. Asi to budem musieť skrátiť.
„Áno ujo, viem, počkám na ňu.“ Sklonil som hlavu a čakal.
„Aha, dobre synak... Len čakaj, len čakaj...“ odkráčal dole schodmi a zabuchol dvere.
Spadol mi kameň zo srdca, ale nie, nejdem ho hľadať na rohožke ani pod ňou.
Nech sa stalo čokoľvek, už na tom nezáleží.
Idem domov.
Nikdy neuvidím tie jej bledoružové šálky poukladané vedľa seba, presýpacie hodiny so zeleným pieskom, v ktorých zastal čas vždy, keď som prišiel. Nebudem cítiť jej vôňu na vankúši, vo vzduchu, na závesoch, tapete aj rohožke. Blúdil som a ani som nechcel prísť domov. Radšej. Moje myšlienky boli až príliš patetické, nechcel som sa cítiť ako tí precitlivení hrdinovia v tých scénach, kde blúdia ako bez duše a všetci diváci plačú. Našťastie, mňa nesledoval nikto. Nechcel som myslieť. A zas tá ohniva guľa padala dole k Zemi... Prečo si tú krásu všimnem vždy až vtedy, keď je na odchode?
Pri vchode som sa zastavil a otvoril poštovú schránku. Čo ak mi tam hodila kľúč?
Vedel som, že bude prázdna. Pochodoval som hore. K spánku mi dopomohli tri glgy rumu, čo mám schovaný za posteľou. Inak by som ani oka nezažmúril.
Pol piatej poobede a ja zas šlapem hore tými schodmi k môjmu nebu. Možno sa niečo zmenilo, toto je posledná šanca. Viac sem už nesmiem prísť. Nikdy. Moje nohy boli čoraz ťažšie a myšlienky taktiež. Dnes som si pre istotu zobral so sebou aj vedierko s lopatkou a bol som ochotný vysypať celý kvetináč. Čo ak som včera nehľadal dosť dobre? Ako náhle som prišiel na druhé poschodie, na TÚ chodbu. Stáli tam všetci. Senilný dedo od vedľa, Zvedavá suseda aj so synovcom a ich upratovačkou, čo bývali oproti. Dokonca aj ten Vychudnutý ujo so psom, ktorý vyzeral tak isto ako on. Predpokladám však, že on iba prechádzal. Bol tu každý, len nie ona.
So zvesenou hlavou som sa začal hrabať v kvetináči. Najprv iba opatrne. Moje prsty pocítili tu vlhkú studenú zem. A ponárali sa hlbšie. Všetci ma pozorovali a len som cítil, ako sa mi červeň valí do tváre. To snáď nemôže byť pravda. Nenechal som sa odradiť od môjho cieľa. Zas som sa sústredil len na kvetináč. Niekto tu musel byť, bol zaliaty. V hlave mi svitla nádej. Kľúč však stále nikde. Vysypal som ho celý. Nič.
V tom ku mne podišla Zvedavá suseda a s hanbou v očiach sa na mňa pozrela. „Včera mi Senilný dedo rozprával, že Vás tu videl, ako ležíte na rohožke a hľadáte kameň, ktorý ste stratili...“ Ako sa zdalo, tak ten Senilný dedo nebol až tak senilný. S otázkou v očiach som ju povzbudil, nech hovorí ďalej. „Myslela som, že ste hľadali toto.“ Do rúk mi s ospravedlňujúcim pohľadom vložila kľúč. Otočila sa odišla a zamkla za sebou, spolu s upratovačkou aj synovcom. Senilný dedo ich ešte chvíľku sledoval, a keď sa uistil že odišli, podišiel ku mne aj on. „Len čakaj... Len čakaj...“ Zas mal v očiach to pochopenie.
„Myslíte, že mám?“ Nebol som si istý, či chápe o čom sa rozprávame. „Synku,“ začal a otvoril mi dlaň s kľúčom. „Toto som našiel v odtoku pred domom dnes ráno. Asi ho niekto stratil.“
Už som neveril vlastným očiam. Dedo odkráčal, suseda sa stratila tiež a ja som zostal na chodbe sám.
Nakoniec som sa pozbieral a odhodlal sa strčiť kľúč do zámky.
On tam však nepasoval. Stlačil som kľučku a bolo otvorené.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
eli19
23. 4.apríla 2010 13:39
chcem pokračovanie,..skvelý príbeh
Napíš svoj komentár