Nebolo to správne. Ubližovať ti len preto že si ublížil ty mne.

„Vždy keď som sama doma, ľahnem si na zem, do stredu mojej izby a len mám taký divný pocit... Akoby som sa strácala... Vlastne ani neviem prečo ti to hovorím...“

Zahanbene som uhla pohľadom. To ticho ma iba viac zneistilo. Ale aj napriek tomu som pokračovala...
„Ako tam ležím, sledujem každý svoj nádych a výdych. Cítim ako sa mi dvíha hruď. Predstavujem si ako sa mi kyslík dostáva do pľúc. A moja duša sa oddeľuje od tela. Molekula po molekule, odchádza preč. Takto si vlastne predstavujem aj umieranie...“ čím viac som rozprávala, tým menej som vnímala moje roztrasené ruky a tvoj neprítomný pohľad.

„Umieranie bolí.“ Cítila som tvoje ľadovo modré oči na svojej tvári. Nemala som odvahu čeliť im.
„Duša sa oddeľuje od tela, asi tak ako si to predstavuješ ty. Ale bolí to.“
„Hovoríš to, akoby si to už zažil...“
„Nezažil. Len som o tom čítal...“ Ticho. Opäť. Nemala som k tomu čo viac dodať. Nechcelo sa mi už rozprávať, nie potom čo som si uvedomila, že naozaj vnímaš všetky hlúposti, čo ti rozprávam.

„Už sa ma bojíš aj dotknúť?“ Prekvapil si ma. Tvoj provokačný tón, zmiešaný s posmechom ktorý skrýval úprimnosť. Naozaj si to chcel vedieť.

Zdvihla som svoj zrak zo zeme a snažila som sa skryť výčitky, ktoré si už určite postrehol. Nechcela som, nech sa cítiš previnilo, nebolo to správne. Ubližovať ti len preto že si ublížil ty mne. Sekundy sa odrazu stali hodinami a môj dych sa zrýchľoval. Pripravovala som sa na veľkolepý výstup. Vyšlo zo mňa však iba: „ Potrebovala som ťa... Iba som ťa potrebovala...“ takmer šeptom.
„Ja viem...“
„Vieš, nemôžem ti to vyčítať, nie sme ničím spojený, nie si mi zaviazaný, proste sme slobodní ľudia. Môžeš si robiť čo chceš...“
„Ale ty si sa na mňa spoliehala.“
„Už nebudem, prepáč.“ Rýchlo som si utrela slzu. Nikdy viac. Nikdy, nikdy nikdy. Nikdy ťa neuvidím. Snažila som sa vryť si do pamäte, ešte raz, naposledy, jeho pery, tvar obočia a presný odtieň očí, zrátať mihalnice, hebkú pokožku. Odpustila by som ti. Vlastne už práve teraz som ti odpúšťala, úplne všetko, každú zradu, hádku, hocičo. Kiež by si mohol ostať. Takto to bude ľahšie.

„Niekedy ľudí strácame len preto, aby sme ich mohli získať naspäť. A niekedy zas ľudí spoznávame len preto, aby sme ich mohli stratiť. Je len málo takých, ktorí získajú niekoho na celý život. Veľmi málo.“
Dohovoril si, zoskočil zo stola, vtisol si mi pusu na čelo, na pery, do vlasov a na pery. Usmieval si sa celú dobu. Chytil ma za zadok a ešte objal. Otočil si sa a odkráčal. Tvojim svižným krokom.

Ja som tam ešte stála ako obarená. Vedela som, že ani tebe to nebolo jedno, pery sa ti triasli pri každom bozku. Takže už naozaj nie sme. Zdvihla som hlavu a hrdo odkráčala s úsmevom na tvári.

Presne ako ty.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu