Ako som zvykla milovať všetkých a všetko.
Nútil si ma chodiť po chodbách plných mŕtvych vtákov.
Sledovať ich sklenené oči a vypchaté krky labutí.
Desilo ma to k smrti a ty si ma len chlácholil: „Oni ti už neublížia.“
Celé noci som sa pozerala smrti rovno do očí.
Hady a pásomnice skrútene v zaváraninových pohároch.
Uložené v nekonečných policiach. Páchlo to tam zdochlinami.
Veveričky, líšky, kuny a ježkovia. Napustení, zakonzervovaní.
Navždy. Hlava jeleňa, čo by sa nezmestila cez dvere.
Úbohé zvieratá zamrznuté v čase, krkolomných pózach.
Také zvláštne situácie, keď som verila, že bez teba som ničím.
Paradoxne až bez teba som sa stala niečim. Hocičo je lepšie ako nič.
Začali ste ma milovať, až keď ja som s tou hlúposťou prestala.
Odkopli ste ma a potom ja Vás. Posilnená zlobou a hnevom.
Bolíme sa navzájom. Po rokoch, nociach, stále ako nemé výčitky.
Navždy nemé výčitky. Zamrzli sme tam ako tie kuny, aj keď sme inde.
Časti z nás nechávame za sebou a v tiché depresívne noci, ako je táto,
sa vraciame aby sme sa pozbierali, polepili, rozliali slzy ako lepidlo.
Nakoniec odídeme, privrieme dvere. Zas zabudneme a žijeme ďalej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
riaaa
9. 6.júna 2013 23:36
wooow !
Napíš svoj komentár