Mimochodom sa práve prechádzam v lese. A vonku prší. Na nohách mám tie nevkusné gumáky s kvetinovým vzorom. Maskáčový pršiplášť. Inak som nahá. Dvadsať centimetrov mojej kože nasáva vlhkosť vzduchu. Ale nemám ani zimomriavky. Nie je tu až taká zima akoby som normálne predpokladala. Vlasy sa mi kučeravia a ja sa práve rozhodujem, či idem preskúmať terén alebo sa budem ďalej tváriť, že som strom. Korene však nie a nie pustiť. Asi vyrazím skôr ako sa sama opustím. Brodím sa húštinou. Všade je mach, vysoká tráva. Začínam byť šťastná z tých gumákov. Snažím sa vyhýbať haluziam a šepot v mojej hlave sa rozvíja. Myslela som si, že mi bude radiť skade ísť, keď mi už z hlavy stihol vytlačiť všetky myšlienky o mojej nesmrteľnosti.
Vlhkosť dorazila aj do môjho nosa. Respektíve, až teraz som si ju začala brať na vedomie. Takže ďalej sa brodím, miestami plazím, vlastne iba blúdim. Som zvedavá kto ma mohol obliekať. Teda ten niekto ma viac neobliekol ako obliekol.
Ešte že nefúka.
Fúkalo by mi pod pršiplášť strihaný do áčka. Hm.
Tak teda ešte stále blúdim. Vlastne mám pocit, že sa rozbieham. Áno. Asi budem utekať.
Otvorila som oči.
Rýchlo som sa snažila porovnať realitu s realitou. Zelené nechty, to sedí. Nočná áčková košeľa. Bosá. Inak nahá. Rozšuchorené zvlnené vlasy. Prečesala som si ich prstami a našla som list. List? Ako by sa už len do mojej postele dostal list? V tomto betónovom nekonečne nenájdete poriadne ani jeden strom. Bola som zmätená. Vyskočila som na nohy a išla k oknu. Nadýchať sa čerstvý vzduch. Tma ako v noci. Všade. Zaostrovala som na ihrisko pod mojim oknom. Ono tam však nebolo. Srdce mi až vynechalo jeden úder. Nie. Iba teraz som zbadala tie hrubé kmene okolo. Všade okolo. Porastené machom. Kompletne. Ako v džungli. Pralese. Ale prales len preto, že sú tam prastaré vysokánske stromy.
Z môjho piateho poschodia som videla iba kmene. Koruny nikde. Začala som rozmýšľať, či sa vôbec chcem zobudiť. Alebo ako sa zobudiť? Ja som si myslela že už nespím. Ale očividne hej. Bola som príjemne prekvapená mojou kreativitou. Otvorila som okno dokorán. Bez rozmýšľania. Vyhupla sa na kmeň stojaci najbližšie k môjmu oknu. Mach bol na prekvapenie mäkší a vábivejší. Objímala som strom. V obrovskej výške. Keď som sa pozrela smerom dole, nevidela som zem. A smerom hore koruny ani mesiac. Všade iba tma. Z chuti som zavrčala na celý tento svet: „RAAWRRRRRRRRR!“ Odpovedala mi ozvena. Ale ani tak som nevedela určiť rozlohu tohto miesta. V úžase som cítila slobodu mojej duše aj končatín. Odrazu ako by niekto zapojil stromy do zástrčky. Neónové žily presvecovali mach, kôru. Zreničky si pomaly zvykli na svetlo a mne sa chcelo spievať. „No tak poď. Je na čase zobudiť sa.“ Začula som v mojej hlave pobavený hlas dvadsaťtri ročného chlapca. „Počkaj ešte.“ Posunula som myšlienku v mojej hlave do neznáma.
„Ešte nechcem zomrieť...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
17shano
1. 6.júna 2010 22:09
Tento blog krásne pasuje k webke Páčil sa.
2
súhlasím so shanom! Krásny blog ale ten desing, ten by bol za 10 hviezdičiek keby sa mohlo hviezdičkovať i to
Napíš svoj komentár