Sedeli na dne plaveckého bazéna. Išla som sa pozrieť do plavárne, minulý týždeň. Že si trocha zaplávam, keď je vonku také teplo. Rýchlo som prekĺzla tou slizkou šatňou, čím skôr do vody. Vchádzam do tej veľkej izby s bazénom. Skvele, nikde ani duša, iba jedna tetka na druhom konci skúmavo hľadela na kachličky. Hm.

Pomalým krokom, aby som nedostala hneď šmyk, som sa prikradla k bazénu. Skoro som doň rovno spadla. Namôjdušu tam sedeli. Úplne na dne. Mohlo ich byť jedenásť? Radšej som to nerátala. Akoby tam meditovali o konci sveta. Podvodná seansa. To sa len tak nevidí.

Reku, že si chvíľku postojím. Veď raz im musí dôjsť kyslík. Nebudú tam sedieť viac než päť minút a tak či tak, veď ja som trpezlivý a tolerantný človek. Striedavo som hľadela na dno bazéna a tetu oproti. Paprčky na nohách mi začali pomaly omŕzať. Prísavníkovým spôsobom som sa začala opatrne prechádzať, aby videli, že začínam byť nervózna.

No a oni nie a nie vyliezť. Stojím tu už sedem minút aj dvadsaťtri sekúnd. Kašlem na nich. Podišla som k rebríku a šup ho do vody. Nenápadná ženská začala šprintovať smerom ku mne. No do frasa. Asi to nebol najlepší nápad. Ale v tom momente som sa asi viacej bála o to, či má nejakú špeci protišmykovú taktiku behu, alebo či sa mi tu rozšupne a oblíže kachličky.

Vyhupla som na breh rýchlosťou svetla a s rukami pred sebou, som sa jej snažila naznačiť, že to nič, už som vonku. Nemusí sa až tak ponáhľať. Nakoniec podišla ku mne, schytila sa ma ako nevesta za rameno. Hádzala na mňa vyčítavé pohľady. Šepkala, ale ja som jej nerozumela ani mäkké ň. Tak som sa aspoň tvárila, že aha jasné rozumiem a ďalej sme sa tam prechádzali dookola ako tichošľapky. Ten šľak ma už vážne trafí.

Darmo som sa snažila počúvať, načúvať, vyčítať z mimiky, alebo gesta, tváre tej tetušky. Proste nič. Akoby rozprávala arabsky. Chápala som len toľko, že mám mlčať. A kráčať, očividne. Rameno mi po chvíli stískala viac, než by bolo pekné. Prestávalo sa mi to páčiť.

Nešikovne som sa vymanila z jej dotykov. Vystrašene na mňa vyvaľovala oči. Ešte toto mi chýbalo. Vážne. Človek si už nemôže ísť ani zaplávať, bez toho aby nestretol pofidérnych ľudí. To, že som stretol klub podvodníkov a k tomu arabskú ženskú, ktorá nebola zahalená mi nikto neuverí... Aspoň kebyže som si mohla troška zaplávať, nepoviem nič. Kam tento svet speje...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár