Mo0e: Poliať muškáty v okne, rukou prehrabnúť bazalku. Nie som až tak náročná, zaobišla by som sa aj bez pláže.

Už som na to prišla. Konečne. Vlastne, asi som to vedela celú tú dobu, len som si to nechcela priznať. Žila som na medzi. V strede. Všade aj nikde. S každým aj sama. Chcela som byť tu aj tam a výsledný efekt bol, že som nebola nikde, poriadne. Celé štyri roky. Verili by ste tomu? Veď to je strašne dlhá doba. Vlastne som bola iba zavretá sama v sebe. A tvárila som sa, že to tak nie je. A už nechcem. Nechcem sa báť žiť. Aj keď život bolí... Koho by to bez tej bolesti bavilo? Áno, ja viem... Mňa tiež. To bola iba taká, rečnícka otázka.

Rozhodla som sa, práve dnes, že to dám do poriadku, všetko. Nebudem bojovať s vecami, ktoré majú byť tak ako majú byť. Chcela som ho za frajera, no on nie. Máme byť len priatelia. Ok, už viac nebojujem. Chcem sa takto cítiť po zvyšok môjho života. Presne takto.
Chcem byť vyrovnaná. Áno tam vnútri.

Sedieť v kaviarni a písať blogy, články do mojej poradne a mať rozpísaný tretí román. Usmievať sa. Bojím sa však, že ako náhle vypnem túto pesničku, všetko zmizne.
Chcela by som prísť domov. Vyjsť pešo na piate poschodie, otvoriť dvere. Počuť štekot môjho psa, Mars, tak by sa volal. Poliať muškáty v okne, rukou prehrabnúť bazalku. Navariť obed. O tretej vyzdvihnúť moju Améliu zo škôlky, po ceste sa prejsť na pláž, na zmrzlinu a domov.

A smiať sa. O piatej by prišiel môj manžel z roboty. Zohriala by som mu večeru, spolu by sme sa najedli a šli sa prejsť dole do mesta. Smiali by sme sa. Malú unavenú by sme uložili spať, ja by som ešte písala do jedenástej. Nakoniec by som sa zvalila do mojej obrovskej postele vedľa neho. A vedela by som že to je on. Spala by som mu v náručí celú noc.

Takto by to šlo každý deň. Nikdy by ma to neprestalo baviť. Samozrejme, k Amélii by ešte pribudol Riško a neskôr okolo štyridsiatky, keď odrastú tak malá Boo, aby sme sa nenudili. Nie som až tak náročná, zaobišla by som sa aj bez pláže. Ale bez neho asi nie. A toho sa obávam najviac. Že ho nikdy nestretnem.

Keď nie. Tak aspoň viem, že mám ich. Mojich desiatich patrónov. Každý iný a každý mne blízky. Mojich najlepších priateľov a rodinu. Nikdy nebudem sama. Osamelá možno. Ale sama nie. A vlastne už ani neviem, čo som týmto celým chcela povedať . Asi len, dajte ľuďom druhú šancu a odpúšťajte aj keď oni sú svine. Vy sa budete cítiť oveľa lepšie.

Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

Poliať muškáty v okne, rukou prehrabnúť bazalku. Nie som až tak náročná, zaobišla by som sa aj bez pláže.

3 komenty k blogu

Horúce!