Povedz mi, keď budeš počuť moje ticho...

„Vieš, ak by tu bola nejaká možnosť... Chcem o nej vedieť.“ Nadhodila som konverzačným tónom. Zle. Tak, ešte raz. „ Hm, vieš... Rozmýšľala som nad tým, čo si mi povedal naposledy a tak ma napadlo, že chcem aby si vedel, že keď existuje nejaká možnosť, chcem o nej vedieť.“ Zle. Tak túto komplikovanú repliku si určite nezapamätám. Rozčúlene som si dupla nohou, čo v zrkadle oproti mne vyzeralo dosť komicky. Musela som sa zasmiať nad vlastnou nervozitou a nešikovnosťou. Unavene som sa zvalila na posteľ. Posledné lúče slnka presvitali do mojej izby. Zavrela som oči a pootvorila ústa. Cítila som, ako ma slnko hladí. Celou svojou silou, som sa ho snažila zadržať, aspoň spomaliť. Energia akou ma dobíja bola neuveriteľná.

Otvorila som oči a moja izba mala úplne iné farby. Tmavofialová prikrývka na posteli bola oranžová. Zvláštne. Slnko zašlo a s ním aj moje uvoľnené ja. Kŕč vo mne sa stále viac napínal. Musela som sa niečím rozptýliť. Rozpustila som si vlasy a zhlboka nadýchla. Vedela som, že každú chvíľu príde. Zreničky sa mi zväčšili od vzrušenia a svoju tvár som pomaly nespoznávala v zrkadle.

Nehybne som sedela. Pomaly podišiel ku mne. Ja som sa však ani neobzrela. Sadol si za mňa a svoje ruky ovinul okolo môjho tela. Pritlačil si ma na svoju hruď a len sme sledovali svoj odraz v zrkadle. Vyrovnane dýchal. To sa o mne povedať nedalo. Snažila som sa upokojiť. Uvoľnil si jednu ruku, vlasy mi odhrnul na druhú stranu a pomaly mi rukou prechádzal po kľúčnej kosti. To mi v mojom upokojovaní vôbec nepomáhalo. „ Povedz mi, keď budeš počuť moje ticho...“ potichu som vydýchla. On sa nenechal vyrušovať. Ďalej sa venoval mojej pokožke. „ Si jediná, ktorú poznám... Si jediná, ktorej ticho počujem...“
„ Aj teraz?“ vyletelo zo mňa. Pousmial sa nad mojou nedočkavosťou a len kývol hlavou aby mi to potvrdil. Ale ja som sa nevzdala... „Vieš, rozmýšľala som nad tým všetkým.“ Pozorne ma počúval a čakal čo poviem ďalej. „ Vieš, ak by tu bola nejaká možnosť... Chcem aby si mi o nej povedal...“ Dokončila som vetu váhavo.

Konečne som sa otočila a pozrela mu do tváre. V očiach mal plno otázok. Ani jednu z nich však nevyslovil nahlas. Iba prikývol. Ja som to však nechcela nechať tak. Chcela som odpovede. Otázky. Hocičo. Videl môj zúfalý, sklamaný neodbytný pohľad. Pohladil ma po tvári a palcom mi prešiel po perách. „Psst...“ Pohľadom sa mi vpíjal do očí. Bolo také ľahké podľahnúť mu. „ Nemala by si mi dôverovať...“
„ Nemal by si mi dôverovať...“ To v ňom vyvolalo hurónsky smiech. Až som od prekvapenia nadskočila. „Čo je na tom smiešne?“ zahanbene som sa spýtala. „ V čom by si už len ty mohla sklamať moju dôveru?“

Rýchlym pohybom som sa otočila a svoje zuby zaborila do jeho pokožky.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu