Zobudila som sa nad ránom. Schúlená v klbku, otočená k stene. Viedli sme spolu dialóg. Vyčítavo som na ňu mlčala. A ona mlčala tiež, zdalo sa mi, že bledne od toľkého hnevu. Bola tvrdá a nedostupná, presne ako ty, keď si odchádzal. Žiadne kompromisy.

Snažila som sa jej dotknúť, pohladiť ju. Ruka mi však zamrzla ako náhle som na to čo i len pomyslela. Je koniec. Presne takáto istá stena je aj medzi nami, pomyslela som si. V toľkých ohľadoch vystihovala všetky moje duševné rozpoloženia a metafory medzi nami. V duchu som sa zasmiala nad celou touto situáciou.

Prevalila som svoje krehké nahé telo na druhú stranu, chrbtom k stene aj napriek tomu, že sa priateľom ani nepriateľom nemáme otáčať chrbtom. Nikdy. Ty si spravil však to isté a ja som sa cítila ako v uzavretom priestore. Ešte že netrpím klaustrofóbiou

Vzdávam to, rezignovane som si ľahla na chrbát a objala svoju perinu s tvojou vôňou. Skúmala som štruktúru stropu v mojej izbe. Aj ty si mal svoj vrchol, každý ho má, koniec. Nesiahal si nekonečne až do nebies, aj keď istú dobu, keď si mi pripadal ako boh, som si to naivne myslela. Teraz som prekvapená zistením, že si bol ešte nižší ako tento strop, fyzickou výškou ale aj charakterom.

Rukou som si prehrabla vlasy, nahlas vzdychla, vypla rádio na stolíku, kde hrala hudba, čo ma zas rozcitlivela. Lenivo som zoskočila z postele, samozrejme pravou nohou, roztiahla závesy, vyliezla z našej krabice a začala som sa učiť, ako na teba zabudnúť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bludiacisvetom  9. 5. 2011 18:59
ty mi vždy píšeš z duše
Napíš svoj komentár