„Tak čo tu potom riešiš?“ so zlomeným hlasom ledva dopovedal tú vetu.
„Nechcem sa takto cítiť, nechcem. Ty to nechápeš. On...“
„Stále iba on, on dokedy ešte?“
„Ja neviem. Vypadni! Prosím Ťa vypadni! Nechaj ma už... Zabíja ma ako Ti ubližujem. Tak počul si?! Vypadni!“
„Teba to zabíja a mňa? Si neohľaduplná mrcha, ničiteľ životov! Ruinuješ každého muža, čo stretneš. To ako pomsta pre všetkých? Ľutujem, že som sa niekedy zaplietol do tvojej pavučiny lží. A ľutujem každého, kto ti padne za obeť.“
„Tomáš, vypadni už prosím Ťa!“. Venoval jej posledný pohľad, s dávkou nenávisti, ktorá však skrývala bolesť v ňom. Zabuchla za ním dvere a rozbehla sa do kuchyne, kde padla na kolená. Na studenej podlahe sa schúlila do klbka a snažila sa nemyslieť. Z hrdla jej vychádzal podivný zvuk, ktorý pripomínal pradenie mačky a hlasný vzlykot. Už nikdy nechcela vstať. Nechcela ísť ďalej. Nechcela žiť. Vedela, že Tom mal vo všetkom pravdu, bez výnimky, akurát nikdy nepochopil jej hlavný motív, nechápal jej dušu. Bol až príliš plytký, alebo ona príliš hlboká? Je to jedno. Nezáleží na tom. Už nie
Opäť leží tam, kde predtým. Ani o meter ďalej. Roky utekajú a ona protestuje. Odmieta sa pohnúť. „Prečo to nepovedať na rovinu? Som zbabelá. Bojím sa! Mám strach! Kurva!“ kričala zvíjajúc sa na zemi. Kolená jej krvácali, boleli. No v porovnaní s bolesťou jej duše to bolo nič.
Ráno sa prebudila celá zmrznutá, hladná, krvavá. Zlomená.
Na sucho preglgla a pokúsila vstať. Bolesť kolien ju prekvapila. Odpotácala sa do kúpeľne pustila vodu z kohútika a sledovala svoj obraz v zrkadle. „ Toto z teba zostalo, úplná troska, úbohé nič...“ mrmlala si pre seba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár