Vlasy si vypla hore. Pár prameňov jej vybehlo a šteklilo na ramenách. Stála v kúpeľni a pozorovala sa v zrkadle. Horúca voda napĺňala vaňu a malú miestnosť zas para. Nahé ramená, vytŕčajúce kľúčne kosti. Nevedela sa rozhodnúť či sa jej páči, čo vidí. Snažila sa nezaujato zhodnotiť svoj výzor. Bola až príliš chudá, bez farby. Ani biela ako stena ale ani hnedá. Para postupne zahmlievala zrkadlo a ona sa už viac nevidela. Iba neurčité obrysy jej nahého tela. A predsa ju tam vonku niekto miluje. Niekomu pripadá krásna a úžasná a nevie si bez nej predstaviť život. Zdalo sa jej to ako vzdialená spomienka, iný život. Hmla v hlave zahalila všetko. Uväznená v tele sa snažila prebudiť, rozbiť sklo, preraziť hmlu, čo jej v tom bránila.

Pomaly vkročila jednou nohou do vane a potom aj druhou. Pridŕžala sa okrajov až napokon sa celá ponorila. Horúca voda ju pálila na pokožke. Číra voda nezakryla nič z nej, žiadna pena do kúpeľa. Rozopla si vlasy, pokrčila kolená a ľahla si. Dlhé tmavé vlasy sa jemne vznášali na hladine. Želala si, aby ju niekto pozoroval. Možno zhora. Chcela aby si o nej zas niekto myslel, že je krásna. S úžasom sledoval jej krivky tela. A nemohol odolať jej pohľadu a perám. Ako siréna, či morská panna, pomyslela si.

Zadržala dych a nechala svoje telo klesnúť na dno vane. Otvorila oči a cítila ako sa jej voda hrnie do uší. Niekto musí prísť, niekto ma zachráni. Vedela, že to sa nestane. Vykríkla od zúfalstva. Vyšlo pár bublín, namiesto zvuku. Z vody sa vynorila, objala si kolená. V hlave jej vírili všetky tie spomienky, na ľudí, tváre, dotyky, úsmevy, bozky. Ale žiadne emócie. Iba apatia.

Utrela si slzy, vstala a počúvala ako z nej steká voda. Vzala si uterák. A v hlave sa jej začal rodiť plán, ako sa vráti naspäť. Silnejšia ako predtým, lebo tak to hovoria v každej knihe a v rádiu a na internete. A po dlhej dobe sa na seba v tom zrkadle konečne usmiala.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár