Kráčala som a moje srdce bilo príliš rýchlo. Dole ulicou, cez cestu a po chodníku. V okne každého zaparkovaného auta som obdivovala svoje dlhé vlasy unášané vetrom. Mohol by mi vyfúknuť aj myšlienky. Snažila som sa nerozmýšľať. Vypnúť. Opojená bolesťou som sa už necítila na 15, keď som mohla preplakať celé dni zavretá v izbe bez výčitiek. Som dosť silná. Už teraz áno, aspoň tak to mi to každý tvrdil. Bola som naučená cítiť sa tak.
Lenže ako upustiť od všetkých pravidiel, zvykov? Ako si odvyknúť? Ako násilne odtrhnúť časť života, vedome ju zahodiť? A to všetko tak, aby vám nechýbala, aby ste to ani nepostrehli... Nemožné. V zadnom vrecku som nahmatala papier. Vytrhnutú stranu z môjho denníka, ktorú som len cestou schytila zo stola...
..............................................................................................
Sedel na kraji mojej posteli. Vyzeral byť dokonca aj šťastný. Viete, niekedy mávam pocit, že ľudí iba oberám o ich energiu, a na oplátku nedávam nič. Ale teraz to bolo iné. Myslím, že ma potrebuje.
Vstal a zobral si jednu z mojich najobľúbenejších kníh do ruky. Začal listovať, sadol si a čítal. To robil málokedy. „Tu, toto je moja obľúbená časť, prečítaj mi ju. “ukázala som prstom na stránke a len sledovala slová vychádzajúce z jeho úst. Bol to jeden z bestsellerov, v skutočnosti však iba obyčajný brak, ktorý ma zvláštnym spôsobom chytil za srdce. Videla som sa v ňom. A on iba ďalej čítal. Stála som pri parapete a počúvala jeho hlas, znel tak... ľudsky. Rátala som sekundy, hovorí sa, že vtedy čas plynie pomalšie. „Si si istý, že to chceš čítať ďalej? Pri tejto časti vždy plačem, to myslím vážne.“ Pozrela som sa na neho a sledovala jeho reakciu. Odložil knihu do poličky. „Ďakujem“ šepla som von oknom. „Za čo?“ nebol v rozpakoch, to skôr ja. „že si mi čítal... A za teba.“ Usmial sa a sklopil zrak. Chcela som nech príde ku mne, objíme ma, ale také veci on nerobil. Nikdy. Nikdy nikdy. Naozaj nikdy. So mnou nie. Tento raz to nebolo o fyzických veciach. Bol to priam čistý opak, až som pochybovala, či niečo ku mne cíti, ale vari to jeho prítomnosť na mojej posteli nedokazovala dosť jasne?
.........................................................................................................
Nevedela som sa prinútiť uveriť tomu. To, čo sa stalo, všetky spomienky, sú preč. Keď sa pozerám dozadu, bolo to úplne logické, asi som to vždy vedela, ale vysvetlite to všetkým orgánom môjho tela, ktoré chcú len jeho. Keď sa vám to podarí, tak skúste vštepiť každému kúsku mňa aj to, že som pre neho príliš dobrá. No mohol povedať takúto sprostosť? „ Neznášam to... Neznášam...“ mrmlala som si popod nos. Ako môže niekto rozhodovať za mňa? Pochopím, kebyže som nie dosť dobrá. S touto myšlienkou som sa stotožňovala, nebola som dosť dobrá. Od začiatku. Neverila som tomu. Neznášam ak ma chce uchrániť pred bolesťou za cenu klamstiev. Nemám to rada. Nechcem byť príliš dobrá, nechcem byť nápomocná, nechcem, nechcem, nechcem. Nie ak mi toto všetko zobralo jeho.
Začalo mrholiť a vietor naberal na rýchlosti. Páčil sa mi ten chaos okolo mňa. Všetko lietalo, vlasy som mala po celej tvári. Moja chôdza sa zrýchľovala, asi som už utekala. Z vlasov mi stekala voda a mrazila na chrbte. Snažila som sa vyhýbať myšlienkam, ako obraz jeho tváre, jeho smiech, oči... Nesmiem na ne zabudnúť, ale ani nad nimi rozmýšľať... Ja však už nechcem, nechcem... „NECHCEM!!!“ PREČO SI MI HO ZOBRAL?! JE TO JEDINÉ, ČO SOM CHCELA! NIČ VIAC!! Viem, že ma počuješ... VIEM TO!“ Môj hlas začal pomaly splývať s dažďom, kolená sa mi podlamovali... Slzy hnevu skrýval dážď a ja som sa už nechcela vrátiť. Potrebovala som ho. Ale vedela som, že je už neskoro. A keď sa vrátim, bude to takisto. Nechce ma. To jediné, čo mi dávalo zmysel v tomto hnusnom svete. Ach. Už som nechcela cítiť. Nikdy nič. Vraj to je najväčšia bolesť na svete. Chcem ju.
Rezignovane som sa otočila a kráčala naspäť. Bol to taký môj malý koniec sveta. Moje kroky nebolo počuť. A bolesť nebolo vidno. Pred niektorými záležitosťami nemôžte len tak jednoducho utiecť. Hlavne ak sú vašou súčasťou a nosíte ich neustále so sebou. Je jedno ako ďaleko pobežíte. Stále je to s vami. Vtedy viete, že je čas vrátiť sa a pozrieť sa strachu priamo do očí. Aj keď možno nikdy nezmizne...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
surreal
24. 4.apríla 2010 13:05
Až na zopár nepodstatných odchýliek je to presne, ako keby som to písala ja. Aj môj príbeh. žiaľ.
Napíš svoj komentár