O niekoľko hodín už umyté vlasy, šortky a tričko a vonku tma. Išla jej oproti, chcela ju stretnúť na pol ceste. Zahalená v tajomstvách, splynula s davom, menila sa. Každým krokom strácala kus so svojej ľudskosti, ľútosti, empatie, ktorú všetci tak obdivovali. Nezaujímali ju problémy iných ľudí, slabosti priateľov ani nič iné. Zmizlo to a konečne mohla myslieť a byť to zviera, akým sa narodila.
Usmieval sa, nie príliš na to, aby ho nechcela a možno príliš málo na to, aby to vedela s istotou. Chcela loviť, nechcela byť ulovená. Čakať na nejakého chudáka, ktorý sa odhodlá po piatich pivách. Vedela čo hľadá. Skenovala priestor: na parkete určite nebude. Stred baru: tiež nie. Sedávali pri krajoch, alebo v tom pološere. Schovaní pred pohľadom, odhaliteľní iba tým, čo naozaj hľadajú.
Jemne sa mu vlnili vlasy, na tvári ten istý úsmev. Jamky v lícach a elektrizujúci pohľad. Nemusela nič vravieť. Prešla tesne okolo, aby zachytila jeho oči. Aj keď on o nej vedel už odkedy prišla. Overoval si, či je ona presne to, čo hľadá. A takto sa našli. Bez slov, boli zbytočné. Podišiel k nej, zatiaľ čo si objednávala na bare. Nadýchol sa vône jej vlasov a akoby náhodne jej prešiel po dlani. Neobzrel sa len zamieril k východu. S istotou vedel, že ona vie a že ho bude nasledovať.
Pretože v tejto hre nebolo nič náhodne, žiadny dotyk ani pohľad. Rozbehla sa cez dav, kúsok za ním spomalila, chytila sa jeho ruky. Odviedol ju z tej tmy do svetla, tepla. Stále sa za ňou neobzrel, len ju chytil pevnejšie a až vonku si ju pritiahol k sebe a bez slov zavinul do náručia. Tá vôňa, vôňa jej vlasov, bolo presne to čo dnes potreboval. Otvorila oči a došli jej slová. Chcela stratiť dušu s ním. Teraz a navždy, stratiť sa. S týmto krásnym cudzincom. Povedať mu všetky tajomstvá a potom ujsť naspäť do temnoty. A navždy si pamätať toto svetlo a teplo...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
bludiacisvetom
6. 5.mája 2014 22:57
viac takýchto
Napíš svoj komentár