Chytím ťa za tvár a ty pomaly otvoríš oči.
V hĺbke tvojho rozbúreného mora, utopiť sa chcem.
Hľadíme na seba. Zadržujeme dych a len sme. Prehlbujeme putá a ticho medzi nami. Všetko zastalo, nič sa nehýbe. Nič nie je silnejšie ako naša vôľa.
Nemyslím, iba som. Svojou podstatou, dušou, mojim odtlačkom si vrývam ďalší. Tvoj.
Viem, že robíš to isté. Je to niečo ako keď sa vám vymažú všetky spomienky a vy spoznávate miesta na ktorých ste boli aj napriek tomu. Napriek tomu to tam niekde cítite.
Nezabudla by som na teba. Možno mysľou, fyzicky. Áno. Ale tam hlboko, v tomto momente, moja duša bola v tvojej. Tvoja v mojej. Vidím ťa.
Výťah sa pohol, zahrmotal. Čas tiež. My nie. Nikdy som nebola tak hlboko. Dokázala som to. Zastaviť čas.
Moje oči však hovoria niečo iné. Som smutná, že to skončilo. Ty si sa však na mňa usmial so všetko láskou sveta venovanou len mne. Vystrčil jazyk a navlhčil mi pery.
S oddaním a pokorou v očiach si len zašeptal: „Som tvoj...“ Sklonil si hlavu a ľahol si si do môjho lona.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
22. 6.júna 2011 22:15
také jemné Iný prívlastok mi nenapadá. A ešte niečo... páčia sa mi tvoje veľké písmená
Napíš svoj komentár