Možno je to tým stresom, ktorý ma teraz neustále obklopuje. Každý deň mi niekto alebo niečo pripomenie, že sa blíži ten nemilosrdný dátum ustnych maturín a ja si nejak čoraz viac uvedomujem, ako málo toho viem.
Okrem toho už ma ubíjajú moje neúspechy na SCIO testoch a dnes som sa rozhodla vzdať sa. Jendoducho som to vzdala a povedala si, že na to kašlem. Už nepôjdem na žaidne SCIO testy, pretože na to jednoducho nemám.
Najhoršia je asi moja obava z toho, že sa nadostanem na žiadnu z vysokých, na ktoré som si poslala prihlášku. Mám z toho celého zlý pocit a bojím sa, že to, čoho sa tak bojím, sa stane skutočnosťou. Tá neistota ma ničí.
Nepomáha mi ani situácia u nás doma, pretože táto domácnosť mi neskutočne lezie na nervy. Obdivujem sa, že som tu dokázala žiť už viac ako 19 rokov, lebo ako úprimne pochybujem, že by to niekto zvládol s úprimným úsmevom na tvári.
Keďže ma po mature -úspešnej, či neúspešnej - čakajú 4 mesačné prádzniny, chcela som sa cez ne venovať niečomu užitočnému pre moju budpcnosť. Napadlo mi: "Hej, Mon, čo tak si zlepšiť svoju úbohú angličtinu." Tak som sa pozrela na nejaké toe kurzy v zahraničí, našla niečo prijateľné a s malou dušučkou som s tým šla za rodičmi. Smaozrejme...vznikla z toho hádka a ja som odišla porazená. Nepomohli argumety typu "veď už mám 19" "angličtina je v dnešnej dobe potrebná" "tak mi tie peniaze len požičajte a ja vám to potom splatím, môžte si to dať aj ako zmluvu, mne je to jedno, ja vám to podpíšem, len mi prosím vás, požičajte peniaze"...vraj si mám nájsť brigádu a nevymýšľať hovadiny...
Tak fajn...brigáda...čo tak spojiť potrebné s užitočným a nenájsť nejakú brigádu v zahraničí? Kamoška našla cez jednu agentúru celkom fajn ponuky na prácu v Grécku. Robiť chyžnú nie je bohviečo, ale aspoň tam nepotrebujem perfektnú znalosť angliny. Ibaže...samozrejme opäť problém nastal, keď som sa o tom chcela porozprávať s rodičmi...nepomohol ani môj pokojný vyrovnaný hlas, ktorý som sa snažila udržať aj po tom, čo do mňa začali bliakať, akoby som stála na opačnej strane krajiny.
Neuveriteľne ma naštvali. Proste sa to vo mne všetko zlomilo. Celé to bremeno, ktoré som mala na pleciach a ktoré som tak úspešne ignorovala mi podrazilo kolená a začala som na nich tiež kričať a pekne krásne som im vykričala všetko (takmer všetko), čo som mala na srdci.
AKo to skončilo? Od toho, že sa chcem naučiť komunikovať anglicky, cez to, že si chcem zarobiť a to, že ma nikam nepúšťajú, som sa dostala až k tomu, že by mali konečne začať rátať aj s možnosťou, že sa nedostanem na výšku(keďže to je teraz môj veľký strašiak, väčší ako matura). No vyšla som z toho ja ako tá blbá.
Výsledok? Vlastne žiaden. Nerozprám sa s nimi a oni so mnou.
Takže mám aspoň ponaučenie do budúcna. Radšej sa pôjdem strápniť niekam k starkému a posiť ho, aby mi požičal peniaze, ako niečo chcieť od rodičov, ktorí ešte pred mesiacom vyhlásili, že ich dcéra je "18-ročná sopľa" (škoda, že už 4 mesiace mam 19 )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár