A na jednej z tých fotiek sme my.
Ešte stále s úsmevom na tvári, konštatujúc, že vyzeráme dobre, uprene čumím na naše veselé tváre.
A v nasledujúcej sekunde...slzy na krajíčku a len moja vlastná hrdosť ich zastaví.
Priznávam...občas sa pristihnem pri tom, že nad nami premýšľam.
Prečo sme sa navzájom ranili? Prečo sme odhodili naše priateľstvo kvôli hrdosti? Prečo si mi nikdy nepovedal pravdu? Bolo to také ťažké? Veď si ju povedal všetkým naokolo...len mne nie...
Náš posledný rozhovor skončil horšie než by človek mohol tušiť.
A moje slová mi stále prídu ako nejaké klišé.
"Nechcem ti ubližovať..."
Vážne...odkiaľ som tú frázu vyhrabala a prečo som to povedala nahlas?
Pravda však je, že tá fráza dokonale vyjadrovala moje city k Tebe.
Bolí to a Ty to ani nevidíš.
Nenávidíš ma za niečo, za čo nemôžem.
Nemôžeš človeka donútiť, aby Ťa miloval.
Zranil by si tým seba a zranil by si tým aj mňa.
Je ťažké stáť vedľa Teba, sedieť s Tebou pri stole, smiať sa a tváriť sa, že tam nie si.
Je ťažké zabudnúť na to, že si bol jeden z mojich najbližších priateľov.
Ale asi to tak chceš a ja nechcem, aby som bola ja príčinou Tvojho smútku.
Nie som silná a nemám srdce z ľadu a každé Tvoje slovo a každý Tvoj pohľad, ktorý mi venuješ, ma zraňuje viac než ostrie noža.
Ale kvôli Tebe to vydržím.
Kvôli Tebe Ti tú nenávisť neopätujem.
Kvôli Tebe Ťa budem rešpektovať
a kvôli Tebe Ťa nikdy nebudem nenávidieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
aiwan
15. 1.januára 2011 01:28
Prajem ti, aby si sa raz na tie fotky pozrela, usmiala sa a v duchu povedala "ďakujem ti" (za všetko...)
Napíš svoj komentár