Pred malou chvíľou odišla Veruška s maminou a malou Luckou. Nechali kdesi na prahu otvorených dvier zakliesnenú otázku, kedy sa vydám. Pousmejem sa a vravím, že o štyri roky. Vymýšľam si. V skutočnosti vôbec netuším...
Najvzácnejší časopriestor, ktorý momentálne pre mňa existuje, je ten, v ktorom sa nachádzaš ty. Je jedno, či je deň, noc, či z neba padajú kvapky alebo snehové vločky, či čas uteká alebo stojí bez žmurknutia hodinovej ručičky na jednom jedinom mieste, nezáleží na tom, či kráčam realitou, alebo tancujem vo fantazijnom priestore mojej mysle. Ak si so mnou, nič nie je dôležitejšie ako dúhová bublina, v ktorej spolu letíme. Ani na tom, že kam vlastne, vôbec nezáleží...
Chcela by som opísať akt splynutia našich duší, ale to, žiaľ, nie je možné. Nuž, ako sa dá vysvetliť niečo také? Jednoducho vo mne vibruje nedefinovateľné a nevysloviteľné krásno, ktoré čarovne vzniká len vo chvíľach, keď som s tebou.
Dotkni sa ma a ja sa vo svojej krehkosti na tisíce kúskov rozletím. A v každom z nich potom uvidíš moju trblietavú lásku, ktorou večer pre teba zasvecujem smejúce sa hviezdy. A ráno zas rosou pozliepaná ako malá lesná víla z Rochdaleského lesa preletím tvojimi kučeravými vlasmi a odpočiniem si v tvojich dlaniach, ktoré dokážu aj v rozpálenom lete posypať moje malinkaté telo snehovými zimomriavkami. A keď mi farebné krídla motýlie prstom pohladíš, odletím. Neboj sa, stále budem celkom blizučko. Sadnem ti na plece a noštekom ti prejdem po tvári. Možno len budem skúšať, či si ozaj skutočný a možno ťa budem chcieť nehou víly poštekliť, aby si sa tak chutne detsky usmial.
Túžim, aby si moju detskosť naveky vekov tešil kreslenými havovečkami, ktoré ľúbim, lebo sú od teba. Každý večer sa ti chcem pripliesť do snov a pretancovať tam celú noc, s bosými nohami a myšlienkami, učiť ťa lietať až celkom vysoko, lebo odtiaľ je najkrajší výhľad na svet, až kým si krídla celkom nezoderiem a ty sa to naučíš. Pre teba to rada urobím, hoci sama prídem o svoju schopnosť uletieť do rozprávkových výšin.
Nasyp mi lentilky do vlasov a sprav zo mňa kráľovnú farieb. Ja potom vezmem štetec do rúk a temperkami vymaľujem celé tvoje kráľovstvo. Namaľujem žltú bodku na tvoj nos a budem ti hovoriť, že si najkrajšie chutnítko v dúhovom kráľovstve. Odtlačím si kúsok ružovej na líce a budem sa smiať, že som porcelánová bábika. Smiech je beztak najkrajšia farba na svete.
Možno nájsť koniec večera? Ak áno, dnes ho definujem touto bodkou.
Odteraz vyžaruješ do noci, preskočením mojej bodky. A tak vsakujem tvoje svetlo do svojej pokožky a opäť so mnou splývaš...
Neviem, kedy si rozmyslím, po akých bielunkých šatách túžim a ani netuším, kedy si z vláskov budem vyberať zrniečka ryže, pretože to bezprostredne nezasahuje do našej prítomnosti. Jediné, čo v tejto písmenkovej chvíli viem, že ťa nekonečne milujem, lebo byť s tebou je jednoducho brilantné...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
liwia
18. 9.sept. 2009 23:30
Kama, genialne,genialne ako si cela ty a kazducke jedno pismeno, kt. je od teba ...Dufam, ze raz budem mat tu cest vidiet ta v tych bielucickych satach a priat vam vela stastia, len dufam, ze sa tym nezavru dvere medzi nami....mam ta rada
Napíš svoj komentár