Cigary idú do neba

(...venované Alenke...)


Včera sme si boli zaplávať vo Vode. Tak ako minulý piatok. Ale to bolo po vystúpení a ja som bola trochu unavená. Keď som unavená, nestíham vnímať detaily. A tie sú pre mňa najdôležitejšie.
Ten minulý piatok došla Alenka.
"Alenkáá?" kričím na ňu ku baru.
"Áno, Moni?"
"Možem si ťa odfotiť?"
Niekto iný by si určite pomyslel, že som sa pomiatla. Ale Alenka ma pozná.
"Ale ja dnes nie som taká...nóóó..."
"Dobrá si."
"Tak môžeš."
Odfotila. Alenka sa vrátila k svojim a ani netušila, ako pekne mi doplnila večer. Urobila mi radosť ako motýlia sponka v mojich vlasoch. Maličkosti, ale také ja mám rada.

Tento piatok sa šli zapiť písomné maturity. Akosi nám jedno bolo, či sme prešli a či nie, hlavne, že to je už za nami. Piatkové debaty, úsmev a kofola. A kdesi vo vzduchu tancuje pieseň. Je nenormálna pohoda, cigary idú do neba. Spievam celý večer, lebo som mala nenormálnu pohodu, taký výdych po celom týždni a nádych do ďalšieho.
Je nenormálna pohoda...
"Tebe niečo asi vyšlo." hovorí Vea.
"Vyšiel deň." usmejem sa.
Vea poslušne kývne hlavou. Chápem. To by určite povedala, keby niečo povedala. Ale ten mlčanlivý koniec rozhovoru tam naozaj patril.
Cigary idú do neba...
Pozerám ako Dankova cigaretka dohára, neviem, či ide priamo do neba, možno do toho cigaretového áno, ale fascinuje ma ako mizne, stráca sa a celá ostáva v ňom, je to neskutočne zvláštne, také malé tabakové tajomstvo.

Mám rada, keď sme spolu, keď je dobrá nálada, robíme to, čo inokedy nie, keď sa stále smejeme a rozprávame o takých nepotrebných hlúpostiach, ktoré sa tvária ako najväčšie dôležitosti. A je nám dobre.

"Moniii!" uteká za mnou Alenka.
"Ahoj. Neboj, dnes sa mi vo foťáku vybili baterky."
Alenka je moje obľúbené dievčatko. Tak trochu pojašené, rozšantené, ale tak je krásne svojská a svojsky krásna. Spomínam si na minuloročné hodiny semináru z biológie. Práve sme brali rastliny, fotosyntézu a iné biologickosti. A ja tak strašne neznášam tieto témy. My sme vzadu nenápadne čítali Emmu, pozerali nové trendy, veľké kabelky, čítali príbehy a veštili z tarotových karát. Triedila som ich, zoraďovala a nepočúvala. Keď sa ma teraz niekto spýta na rovnicu fotosyntézy, zasmejem sa. Alebo mu vyveštím z karát.

Bolo mi trošku ľúto, že musím odísť. Naspäť do dažďa. Ale s dobrým pocitom, úsmevom na červených perách, niekoľkými objatiami a bozkom na ruke, ktorý ma večer spravil malou princeznou.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu