Doznievanie...

(venované Lenke)


Niekedy nestíham zažívať aj písať naraz. Vtedy len zažívam a pero sa mi po čase buď samé hodí do rúk alebo v tom ďalšom prípade veci ostanú nezapísané, len jednoducho prežité. Dnes mi pero rozprávkovo skočilo zo stola na posteľ a tak píšem, hoci dva týždne po zažití.

Do Veľkého mesta som musela ísť kvôli prijímačkám na vysokú školu. Vysoká škola múzických umení. Nepočúvala som uja Pepu - astrológa a kráčala za herectvom. Ale zase raz nevyšlo. Slovo sklamanie sa mi v tomto prípade vôbec nepáči. Ani nezačnem odteraz veriť hviezdam. Ale prepracovať sa z hádam vyše dvestovky do desiatky bolo priveľmi náročné. Aby som bojovala a prebojovala sa, na to som ešte príliš maličká. Preto mi o pár dní prišla obálka a v nej veta "Neprijímam." Dvojčlenná, zamlčaný podmet. To len pre zopakovanie, keď už prišla tá maturita.

Niektoré veci sa jednoducho stanú...

Tak sme si s Lenočkou povedali, že si poriadne obzrieme tento električkový svet. Kráčame ulicami, blúdime a Lenka sa tvári, že úplne presne vie, kde sme. Prechádzame mostom, stretávame čudných ľudí, zvláštny párik, fotografa, ktorý sa každú chvíľu posunie o krok doľava a odfotí si zakaždým kúsok steny. Krok a fotka.
Pozeráme z mosta na Dunaj, žblnkoce a plynie, ja spievam na plné hrdlo Od tatier k Dunaju a Lenka sa za mňa nepriznáva. Aspoň som zapadla medzi čudákov... Fotím si hrad, lebo aspoň ten je na vŕšku a pripomína mi aspoň malým kúskom domovinu.

Večer zaspávam v posteli, cudzí byt, cudzie mesto a ja v ňom, veľké, rušné, neposlušné. V mysli sa mi premietajú neznáme tváre, dážď a nado mnou svietia fosforové hviezdy. A vo mne chuť napísať Slnečnému dievčatku, hoc aj o pol jedenástej večer. Ale ona vždy pochopí.

Celý deň si spievam Kirschner.

Bývam v cudzom meste,
plnom cudzích ľudí,
v cudzom byte spávam,
strach ma zo sna budí.

Všetko je tu cudzie
slová aj dotyky...

Lebo je to pravda.

A potom sme navštívili múzeum. V múzeu výstava Ako sme žili, prešli sme sto rokov a beztak som odtiaľ vyšla sedemnásťročná. Na výstave toho bolo veľa zaujímavého, zopár pohľadov na naše mesto, staré, také, aké ho my nepoznáme, ale aj pohľadnica nedávnej minulosti. Ale najviac ma upútala fotka akejsi ženy v novinách položených v stolíku. A ja som si vravela, že vtedy boli ženy skutočne krásne. Bez akýchkoľvek príkras, make-upov a plastík, boli nádherné, lebo boli jedinečné. V dnešnej dobe letia kópie. Lebo sme si vytvorili akýsi sprostý ideál krásy. A druhú mám neustále pre očami jednu zvláštnu tvár. Plagátová tvár sa na mňa pozerá z plagátu akéhosi starého divadelného predstavenia, prilepená o stĺp a v očiach má niečo nezvyčajné. Tak som si ten obraz odniesla v sebe až domov.
Lenka je historik a ja biológ. Len škoda, že v historickej časti sme sa zdržali tak dlho, že tú biologickú sme museli doslova prebehnúť. Teta z múzea bola sklamaná, že si nejdeme pozrieť mamuta, tak sme jej chceli urobiť radosť a letkom sme stihli navštíviť aj jeho. Neuveríte, ale oni tam majú aj žirafu! Krásnu, vysokú, dlhokrkú. Možno som bola v minulom živote žirafou. Máme čosi spoločné, prinajmenšom ten krk. Bola tam obrovská kopa ďalších zvierat a zvieratiek, medzi nimi moje obľúbené motýle a letela z nich ľahkosť, i keď už dávno prestali reálne lietať.

A večer divadlo. Nová budova SND, divadelné predstavenie Hamlet, naozaj fascinujúce a krásne, napriek tomu, že Shakespeara nemám príliš v láske. Do druhého dejstva vstúpil Tomáš Maštalír, vychutnávala som si ten hlas, také mám úplne najradšej. Na konci tlieskam, ako len najviac vládzem, lebo sa mi páčilo a čosi vo mne zanechalo. Vo foťáku si odnášam poloskutočnú fotku s Tomášom, prechádzame sa ešte chvíľu po divadle, cítim baletné kroky, slová, slová, spev a život, ukazujem Lenočke, že, aha, tu sa ešte vopchá moja fotka, raz by som ju tam chcela skutočne mať a v takom divadle skutočne hrať. Raz, keď budem veľká...

Odchádzame so spomienkami a s kúskom Veľkého mesta domov a ja sa teším na všetko s príchuťou domova. V škole typická pohoda so zdedenými batikovanými závesmi po minuloročnej oktáve, chlebíkové žienky a Darlingov úsmev. Niektoré na prvý pohľad malé nepotrebnosti občas dokážu človeku poriadne chýbať.

Po ceste domov zo školy som sa stále pozerala na ten kúsok zasneženej hory, čo vždy tak milo vykúka spoza ostatných. Potom zagarážový pohľad na černovský kostolík a nad nami prenádherne modré nebo. Krásne je u nás. Za domom rozmŕzajú posledné ľady a pomedzi stromy sa predierajú jemné slnečné lúče. Žijem síce iba v obyčajnom paneláku na celkom obyčajnom sídlisku, ale panelákovo si žijeme s prírodou v symbióze, takto sme si na seba zvykli a takto je nám dobre. A tak si len ticho pre seba hovrím - nemenila by som...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu