Mám osemnásť. Nie vlasov na hlave, rokov. Za takmer celé dva semestre môjho výskytu v tomto meste ešte stále baví ľudí pýtať sa, prečo dennodenne blúdim po akademickej pôde. V mojom veku by som vraj mala behať nanajvýš tak po pôde hlinitej, prinajlepšom ílovitej. Ale ja som tu.
Chcela by som to odôvodniť tak, ako teta psychologička z pépépé (pedagogicko-psychologická poradňa) asi pred dvomi rokmi, ale verte jej, keď vopred zaplatíte za testy päťdesiat korún slovenských. Za necelé dve eurá vám poviem s radosťou a štrngajúcim vreckom aj ja, že ste nadpriemerne inteligentní. Netuším prečo, ale to slovné spojenie ma v súvislosti s mojou osobou vždy dokázalo pobaviť.
Skúsme túto celú záležitosť nazvať náhodou. Zvláštne náhody pretkávajú celý môj život, dokonca by som povedala, že ja som sa nenarodila, ja som sa nahodila. Nie do gala, do sveta. Ale môj význam tohto slova formálne neexistuje, tak to nepoviem.
Už keď som sa tu prvýkrát zjavila, všetci jednoznačne vedeli, že som hviezda. Nie tá kamenná obluda oproti škole, ale taká tá fosforová, ktorá žiari v tme detskej izby na sto metrov a prestane len vtedy, keď ju oddrapíte zo stropu a zamknete do šuflíka.
Svietila som v dave ako stowattová žiarovka v našej pivnici. Používala som totiž výrazy ako ide byť alebo švábka a smiala sa na slovách šrac a segeňátko. Mala som pocit, že sa ma každú chvíľu niekto opýta, z ktorej mimozemskej civilizácie to vlastne pochádzam.
Chcela som sa rýchlo asimilovať a naučiť sa asi milovať priestor, v ktorom momentálne žijem. Trpezlivosť asimiláciu prináša a tak prešlo ešte veľa daždivých dní, kým ma ľudia prestali vnímať ako absolútne inú a považovali ma len za inú. Asi milovať toto mesto sa mi tiež nepodarilo hneď. Tak som ho chcela mať aspoň asi rada... Až nedávno som konečne prišla do fázy, kedy mi asi nevadí.
Tunajší život naberal nebezpečne stereotypný tón. Pískal v ušiach a všetci sa tvárili, že im na ušné bubienky bubnuje famózny hudobník. Časom som sa ale celkom náhodou dostala do internátneho rádia. Nikomu som nedokázala vysvetliť, že som vlastne iba niečo ako psychická podpora svojej spolužiačky, že sa nechcem zúčastniť konkurzu ako jeho priamy účastník, že len... To je vlastne jedno, v súčasnosti mám tri vlastné relácie a táram v nich piate cez deviate alebo aj viac, keď sa dá. Aspoň toto mi dokázalo zabiť starú rutinu. O tom, že vytvorilo novú, už radšej nehovorím.
Najužitočnejšie, čo som sa tu naučila, je varenie. Viem bez akýchkoľvek väčších problémov spraviť výborné kura na paprike bez kuraťa alebo cestoviny s čímkoľvek. Pochopila som taliansky výraz aldante a čísla na jednoplatničke. Postupom času som sa dopracovala až k zemiakovým plackám a palacinkám so šľahačkou. Zupa, ako by povedala moja nemčinárka zo strednej.
Poviem vám, naučila som sa skutočne veľa, pôda, ktorú už skoro rok obrábam, je ozaj úrodná. Ale niekedy mám obrovskú chuť odísť domov, zatvoriť sa do toho šuflíka a aspoň na malú chvíľu zhasnúť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pussycat33
27. 7.júla 2009 10:55
krasne napisane
Napíš svoj komentár