O definitívnostiach

(venované mojim najdrahším - Baške, Adelke, Vei, Martuške, Lívii, Veronike, Livinke, Lucke, Peti, Karin, Betke, Betke čislo dva, Vilgis, Veron, Grety, Jurimu, Jurkovi, Marekovi, Tonkovi, Pištíkovi, Katarínke, Dominike, Mišelke, Aďke, Lenočke, Darlingovi, Marekovi číslo dva, Marekovi číslo tri a Ondrášovi. Ďakujem, milí moji spoluherci, hrá sa mi s vami už osem rokov neskutočne úžasne.)


Neznášam definitívnosti. Bojím sa ich, mám strach z ich konečnosti a vždy naťahujem chvíle, aby trvali minimálne večne. Nech nekončia a nikdy neskončia. Už vyše týždňa mám v sebe istú malú abstrakciu, neopísateľný pocit. Iba viem, že sa bojím. Lebo sa blíži definitívnosť. Odkedy som si uvedomila, že už len dva mesiace a dosť, jednoducho úplný koniec, sadol si vo mne ten hlúpy pocit a teraz tam sedí a robí vo mne neplechu. Často o mne hovoria, že som výmyselník. Lebo veľa vymýšľam, bláznim sa a bláznim svet. A veľa rozmýšľam. V poslednej dobe dokonca viac ako veľa. Pri takom rozmýšľaní človek na všeličo príde a všeličo príde na človeka.

Všimli ste si niekedy, že život je ako divadelné predstavenie? Stojíte tam celý ten čas, na doskách, čo vraj znamenajú svet, len teraz neviem, či vy máte svet alebo svet má vás. A vy musíte stále hrať, nech sa deje čokoľvek. Až kým sa predstavenie úplne neskončí. A možno zakaždým iný scenár, iné postavy, iné emócie, iné výrazy, mimika, gestá, intonácia, iné situácie, iné prostredie, len pódium ostáva vždy to isté. Lebo život máme len jeden. Nemyslíte, že preto by sme mali tú našu divadelnú hru vždy odohrať čo najlepšie?

Pred ôsmimi rokmi mi ktosi do života zhodil scenár. A ja hrám, už ôsmy rok, naozaj najlepšie ako len viem. Lebo milujem potlesk a verím, že onedlho sa dočkám. A teraz sme tu, tridsiati stojíme na pódiu a treba odohrať už len posledné dejstvo. A ja naťahujem chvíľu. Nech sa dotkne večnosti a prinesie mi jej príchuť.

Zbožňujem, keď príde ku mne spomienka. Potichu, nenápadne a prebudí moju unavenú fantáziu. Spieva mi niekoľko rokov starú pieseň, krásnu, jemnú, nevtieravú a ja otváram čarovnú škatuľku so starými vecami, fotkami, zabudnutými a zaprášenými malinkatými drobnosťami, hladím ich a usmievam sa na spomienku.
Deti, detské smiechy, večierky o druhej poobede, chlapci a lásky, bláznovstvá, neposlušnosti, priatelia... A potom sme sa stávali čoraz väčšími, rástli sme a mysleli, veľké myšlienky, city a pocity, objatia i odchody. A teraz to všetko vnímam ako nádheru momentov.
Toto bol jeden z najkrajších scenárov, aké som kedy mala možnosť hrať. Prekrásne, premyslené dialógy, veľa monológov, každý jedinečný, mnoho z nich mojich, rozmýšľania a poučnosti. Odložím si ho do svojej škatuľky plnej čara a čarovnosti a v nej sa stane vzácnosťou.

Naša stále nedokončená hra dala mnoho divákom aj hercom samotným. Mne vniesla do života farebnosť. Žlté dni, oranžové okamihy, červené úsmevy, modrasté poučenia zo zelených chýb, dúhy v našich dušiach a biele pocity. Možno preto milujem lentilky.
Dnes naťahujem chvíľu. Chcem dýchať dnešné chutné chvíle zadýchané, žiť terajškom a prítomnosťou, nechcem sa pýtať, aký bude ďalší scenár, lebo to bude znamenať definitívnosť súčasného. Vdychujem momenty, chutia mi chvíle a vonia mi život. Život na tomto pódiu, s týmito replikami a postavami, tu chcem ešte chvíľu byť, tancovať a smiať sa, lebo takto mi je dobre.
Neznášam definitívnosti.
Ale aspoň mám tú svoju čarovnú škatuľku...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu